SVETOVÝ KONGRES PORTORIKO

GOLD MEDAL - 6th World Bonsai Convention Puerto Rico

Ako nás Pán Boh stvoril

Do Portorika sme prileteli temer tak, ako nás Pánboh stvoril. Mali sme len to, čo sme mali na sebe a fotoaparát v ruke. Kufre boli v nedohľadne niekde mimo amerického kontinentu. Našli sa až po dvoch dňoch a vyzerali, akoby tú dlhú trasu ponad Atlantik prekonali vlastnými silami. Rozbila sa dokonca aj jedna z bonsajových misiek, ktoré sme niesli do súťaže. No možno to bola len malá daň za úspešné prekonanie silných turbulencií, do ktorých sme sa dostali s lietadlom neďaleko bermudského trojuholníka. Takže sme boli naozaj radi, že sme konečne v Portoriku! Vivat Karibik!

Začalo to Krištofom Kolombom

Spočiatku sme váhali, či vôbec letieť do ďalekého Portorika na 6. Svetový bonsajový kongres organizácie World Bonsai Friendship Federation, lebo sme mali naplánovaných ešte niekoľko ďalekých ciest na tento rok, no nakoniec nás milé pozvanie Pedra Moralesa, hlavného organizátora kongresu, celkom presvedčilo. A tak sme sa ocitli v druhom najstaršom meste amerického kontinentu (hneď po Cuzcu, hlavnom meste legendárnych Inkov, ktoré sme v Peru vzápätí tiež navštívili). San Juan, hlavné mesto Portorika, nemá veľmi veselú históriu. Bolo tretím ostrovom po San Salvádore a Kube, kde sa vylodil Krištof Kolombus a dobyvatelia hneď ocenili jeho strategickú polohu. Portoriko bolo totiž prvým ostrovom s čistou pitnou vodou na ceste z Európy, dobrým prístavom a s ideálnym skalnatým pobrežím, na ktorom sa dala vybudovať nedobytná vojenská pevnosť. A tak sa tu stále bojovalo. Pôvodní Indiáni museli ustúpiť a Španieli sem začali privážať vo veľkom čiernych otrokov z Afriky, ktorí išli v tých časoch dobre na odbyt. A tak sa v Portoriku miesili, gény, krv i tradície Indiánov, zostala po nich hra na bubny, Afričanov, tí naučili ostrovanov tancovať a Španielov, ktorí vraj naučili ostatných piť. Zaujímavá zmes kultúr sa odrazila najmä v hudbe, temperamente a vo vzťahu k životu. Nikde vo svete sme nevideli viac hrdých, šťastných a sebavedomých žien s tých najkyprejších tvarov, zdedených zjavne po afrických kráskach ako práve tu v Portoriku.

Rum, rum, rum

6. Svetový bonsajový kongres sa konal v hoteli Condado Plaza ležiacom na pobreží Karibského mora. Zišlo sa tu vyše 300 milovníkov bonsajov z 32 krajín sveta a bolo naozaj veselo. Možno to bolo celkovou uvoľnenou karibskou atmosférou a možno aj tým, že hlavným sponzorom kongresu bola stará firma „Rums of Puerto Rico", ktorá spolu s konkurečnou Baccardi patrí k najväčším a najlepším producentom rumu v tejto oblasti. A tak sa chladivé drinky zo skvelého rumu miešali zdarma pri každej príležitosti a mali značný vplyv na veľký úspech podujatia.

Výstava tropických bonsajov

Výstava bonsajov bola inštalovaná v niekoľkých miestnostiach hotela a predstavovala návštevníkom najmä domáce druhy drevín, čo bolo veľmi zaujímavé. Prekrásne boli napríklad brazílske dažďové stromy. Mne osobne sa veľmi páčila aj napríklad zvláštna pichľavá drevina tu nazývaná Uňa de gato, mačací pazúr, ktorá je v Európe veľmi známa pod názvom Vilcacora. Jej sláva spočíva v tom, že z kôry sa pripravuje čaj so silnými protirakovinovými účinkami. Je to jedna z veľkých nádejí farmaceutického priemyslu. Zvláštnosťou bolo, že stromy boli označené anglickým, španielskym a latinským názvom, no meno pestovateľa chýbalo. Tu sa jednoducho obdivovala krása stromov. Expozícia suiseki nebola rozsiahla a kamene boli len veľmi jednoducho uložené na stoloch, čo by v našich krajinách určite zožalo vlnu kritiky, no tu boli návštevníci veľmi tolerantní.

Lovci suiseki

V Portoriku sa dá nájsť veľa pekných kameňov, pretože je tento malý ostrov z geologického hľadiska veľmi rôznorodý. Dávne vulkány boli zatopené morom, vyvrelé horniny sa dostali do sedimentov na morské dno, metamorfovali alebo podliehali rôznym druhom erózie. Hneď prvý deň kongresu sa konal Suiseki Hunting Trip, čiže výlet pre lovcov suiseki na juh ostrova do oblasti Salinas. Na morskom brehu sa medzi množstvom čiernych kameňov našli i veľmi zaujímavé farebné kúsky. Úspešný lov sa zavŕšil v bonsajovom centre Pedra Moralesa, kde lektori z USA popozerali nájdené kamene, kriedou urobili čiary a všetky ich prerezali na silnej píle. Stáli sme v nemom úžase, s mysľou nám prelietali útržky z rôznych debát, čo je to pravé suiseki a dívali sme sa, ako si všetci vrátane japonských a kórejských majstrov (okrem nás dvoch) dali svoje kamene prerezať, aby sa im dala jednoduchšie zhotoviť daiza. Sme tu u nás asi príliš ortodoxní...

Olympijské hry bonsajistov

Svetový kongres priniesol niekoľko unikátnych noviniek a medzi ne patrili i rôzne súťaže nazývané olympijské hry. Bol to dobrý nápad. Okrem tradičnej súťaže talentov v tvarovaní bonsajov súťažili i družstvá a štafetové družstvá (presne stanovený časový úsek tvaroval strom vždy jeden člen družstva, ďalší ho vystriedal, no nemohli sa navzájom radiť). Zaujímavé bolo i vytváranie bonsajov z drôtov, kreslenie bonsajovna papier a internetová súťaž fotografií bonsajov na počesť Sabura Kata. Veľký divácky ohlas mala i súťaž o najkrajšiu ručne robenú keramickú bonsajovú misku, v ktorej Slovensko zabodovalo! Priniesli sme do súťaže bonsajové misky Ivana Štefanoviča a získali zlatú medailu v kategórii veľkých misiek a striebornú medailu v kategórii malých misiek. Naozaj veľký úspech. Gratulujeme!

Spoločné dielo všetkých krajín

Veľmi milé bolo vytváranie živého obrazu z kameňov a stromčekov. Vytvorila a osadila ho domáca portorická skupina bonsajistov. No mach na obraz dal dávali zástupcovia jednotlivých krajín. Bolo to veľmi sugestívne. A tak na obraze celkom v rožku je zasadený aj kúsok „slovenského machu".

Vďaka za zlato

6. svetový kongres bol plný priateľstva. Ľudia sa tu stretli kvôli bonsajom, no šlo predovšetkým o vrelé ľudské kontakty. A tých bolo v Portoriku pri hudbe, tanci, dobrom jedle a ešte lepšom rume naozaj dosť. Nám, ako organizátorom medzinárodných výstav Bonsai Slovakia, sa navyše dostalo veľkého ocenenia. Na tomto medzinárodnom fóre nám boli udelené 2 zlaté medaily za popularizáciu bonsajistiky. Veľmi si toho vážime.

Dobrodružstvo pokračuje

Svetový kongres v  Portoriku skončil a my sme pokračovali v našej ceste smerom do krajiny Inkov, do Peru a do Bolívie. Aby sme sa tam dostali, museli sme vystúpiť z pokazeného lietadla, vyriešiť zrušený let, odstáť si niekoľkohodinové rady na nové letenky, nájsť si náhradu za čudné fiktívne miestenky na sedadlá, ktoré v lietadle neexistovali (tak riešili aerolínie problém s prebytkom zúfalých pasažierov), doletieť včas do Panamy a tam nájsť dvoch dobrovoľníkov, ktorí by vystúpili z preplneného lietadla a uvoľnili nám svoje miesta s výmenou za noc v dobrom panamskom hoteli. Podarilo sa a tak sme preleteli po prvý raz v živote ponad rovník za svitu veľkého červeného mesiaca... Ale to už je druhý príbeh...

 Alena a Vladimír Ondejčíkoví
Bonsai Slovakia, Nitra