DETSKÉ SPOMIENKY NA STARÝ ZOBOR
VO VRŠTADI ZOBORSKÉHO OBUVNÍKA
PRVÉ ROKY
Vyrastala som na Zobore na Kamennej ceste. Celkom od malička som trávila celé dni dni u babky a dedka. Bývali len kúsok pod nami a v tej dobe ich na Zobore každý poznal. Dedko, Jozef Orlík, bol obuvník. Šuster - ako sám hovoril. Narodil sa v roku 1910 a celý život bez ohľadu na štátny režim šil a opravoval topánky vo svojej obuvníckej dielni, vo vrštadi priamo pri dome.
Ešte som nevedela ani dobre chodiť, ale už som s obuvníckym kladivkom zabíjala klince do dreveného pankla, ktorý ma vždy veľmi fascinoval. Bol to nízky stolík s priehradkami na všetko možné, nad ktorým dedko robil všetky tie malé zázraky s kožou, konopnou draťvou, voskom, drevenými klinčekmi, kladivkom a ostrým knaipom. Dedkovi bol pankel tak povyše kolien a mne vtedy tak po nos. Visela nad ním malá lampa so strieškou, ktorá sa dala posúvať podľa potreby hore – dole a príjemne svietila dedkovi na ruky, keď pršalo, alebo keď sa zvečerilo.
VÔŇA KOŽE
Mala som rada vôňu kože. Celé dni som sa s ňou hrávala. Najzaujímavejšie boli veľké kusy hrubej kože, z ktorej dedko vyrezával podrážky a obsece. Kusy kože boli tak veľké, že sa nedali nikde spratať a tak ležiavali na dlážke pri vysokej polici, v ktorej boli naukladané desiatky drevených kopýt. Kože boli prirodzeným napätím stočené do tvaru veľkých valcov a ja som do nich s potešením po štyroch vliezala. A trávila v nich celé hodiny pozorujúc dedka pri práci.
Keď som robila na dvore nejakú neplechu, babka ma sem tam okríkla: „Alenka, čo to robíš? Nemôžeš sa zmestiť do kože?" A hneď som bežala do dedkovej vrštade, aby som babke ukázala, že do kože sa zmestím pomerne ľahko. Nikdy som nerozumela, prečo to babka tak zdôrazňuje, keď vliezť do kože bolo také jednoduché a navyše veľmi príjemné.
V dedkovej vrštadi som robila aj užitočné veci. Keď dedko videl môj veľký záujem o búchanie okrúhlym obuvníckym kladivkom, dával mi vyrovnávať pokrivené kovové klince. Dedko bol šetrný obuvník a krivé klince nikdy nevyhadzoval. Rada som ich s veľkým buchotom vyrovnávala na drevenom prahu v dverách vrštade. Šlo mi to dobre. Na svoj vek som bola zručná, možno aj vďaka tomuto remeselníckemu tréningu, ktorého sa mi denne dostávalo a tak som si už v troch – štyroch rokoch ušila svoje prvé topánky. Dedko mi dovolil použiť zbytky drahej kože. Obkreslila som si na ne svoje bosé chodidlá, ako som to odkukala od dedka a ostrým knaipom, na počudovanie bez úrazu, som si z nich vyrezala podrážky. Z mäkšej kože som vystrihla pracky potrebnej dĺžky a dlhou draťvou navlečenou do dvoch krivých ihiel som pracky prišila. Na svoje veľdielo som bola veľmi pyšná, aj keď mi dedko predsa len máličko pomáhal a hneď som ich šla predviesť svojej kamarátke Ľudke Horemužovej, s ktorou som sa na Kamennej ceste často hrávala.
JOZEF ORLÍK, OBUVNÍK
Môj dedko, Jozef Orlík, obuvník, ako mal napísané pri dverách, bol dobrý majster. Chýr o jeho precíznej práci sa od začiatku niesol široko ďaleko a tak k nemu chodilo denne veľa kunčaftov. Šil aj pre pánov z Pánskej doliny, ktorí si útratu vždy len nechali zapísať s tým, že zaplatia neskôr. A keď sa účet vyšplhal na 32 000 korún, priniesli dedkovi zo svojej textilnej fabriky veľké roly látok s drobným károvaným vzorom. Posledné metre by sa možno našli niekde na povale ešte aj dnes.
Keď bol dedko ešte mladý obuvník, mal vrštaď, svoju malinkú obuvnícku dielňu dole na Pánskej doline. V nedeľu sa tam vždy tancovalo, dedko hrával a babka sedávala vedľa neho. Keď si našporili prvé koruny, kúpili si pozemok na Kamennej ceste, postavili na ňom dom s novou vrštaďou a verandičku a vysadili veľký vinohrad.
Chýr o dobrom zoborskom obuvníkovi sa niesol a aj ženy zo susedných dedín, najmä z Hrnčiaroviec rady merali dlhú cestu do kopca, len aby im mohol práve Jozef Orlík ušiť nové čižmy, poltopánky či sandále z kvalitnej kože rovno na mieru. Keď prišli, vždy si najprv posedeli na vyrezávaných drevených stoličkách, aby si vydýchli po únavnej ceste do kopca, lebo dedko býval vo vinohradníckej oblasti vysoko nad mestom. Po najnovších klebetách o všetkých možných príbuzných a známych, ktoré dedkovi porozprávali, vyzuli si topánky a nohu len v tenkých štrimfliach položili na čistý papier, aby si ju dedko obkreslil a vzal si všetky potrebné miery na nové topánky.
Celé hodiny som sa vydržala dívať ako dedko šil. Najprv si vybral tie najlepšie kusy kože na ne nakreslil jednotlivé časti topánky, ako ich podľa miery vyrátal, ostrým knajpom jemne stenčil okraje mäkučkej, lesklej kože tak, aby netlačila, na nádherných obuvníckych strojoch značky Singer ich ozdobne zošil a napol na kopytá. Keď vršky chytili tvar, šidlom narobil pravidelný hustý rad dierok a prišil ich k podrážkam silnou konopnou draťvou, ktorú dvomi krivými ihlami prevliekal, pričom švy poctivo sťahoval. Pri práci používal i veľkú mašinu, ktorá brúsila, šmirgľovala, leštila a ktovie, čo ešte. Narobila pri tom strašný hluk a hrozivo nadúvala dva veľké čierne látkové mechy nad podlahou. Vždy som radšej vybehla von, lebo som sa mašiny bála a iba spoza dverí verandičky som po očku pozorovala tento obuvnícky kombajn a dedka, ktorý ho smelo spúšťal i vypínal. Dedkove topánky boli veľmi pekné, často ich zdobil drobnými dierkami, či ozdobným štepovaním, ba dokonca aj šnúrky ukončil malými koženými zvončekmi. Bolo to fascinujúce divadlo a vydržala som sa na to dívať znova a znova celé roky. Až kým som nešla do školy, do prvej triedy. Aj neskôr som sa rada vracala do dedkovej vrštadi na kus reči a znova sa nadýchať jednej z typických vôní detstva.
DEDKOVE VČELY
Dedko choval aj včely. Vedľa vinohradu mal naukladaný dlhý rad úľov. Od malička som bola na včely zvyknutá. Nebála som sa ich a často som sa hrávala rovno pred úľmi. Počúvala ich bzukot a dívala sa, ako sa s veľkým nákladom peľu vracajú do svojho úľa. A neúnavne lietajú sem a tam.
Jedna zablúdená včela ma raz predsa len pichla. Aj keď som bola ešte maličká, vedela som, aké užitočné sú včely a dokonca aj to, že za splašené poštipnutie platia životom. Poštípaná ruka ma bolela, ale dedkovi ani babke som sa nepriznala, lebo mi bolo veľmi ľúto, že kvôli mne včelička zahynula. Len som tíško čakala, kedy dedko príde na to, že má o jednu včelu menej. Aj som si preto poplakala, keď si večer mamička všimla, že som akási opuchnutá.
Keď bol vhodný čas a začínali kvitnúť agáty alebo iné stromy, previezol dedko úle do lesa. Chodili sme sa potom na včely pozerať a stáčať med na červenej motorke so sajtkou. Dedko musel byť na tú dobu veľký frajer, lebo mal až dve krásne a silné Jawy. Často som len tak na nich sedávala aj s nasadenými okuliarmi, kým stáli podopreté pod višňou uprostred dvora.
VO VINOHRADE
Ešte mal dedko veľký vinohrad a v ňom veľa koreňov výborného hrozna všetkých farieb. Keď začínalo zrieť, chodila som tam každý deň a skúšala, ktoré strapce sú už zrelé. Slniečko príjemne hrialo a nalievalo zrnká sladkou šťavou. Ako malý mravec som mala vychodené cestičky od koreňov s krásne ružovými strapcami, k tmavomodrým, potom k žiarivo žltým a potom som skúšala, ktoré ďalšie strapce dozrievajú a potom som to obišla ešte raz a potom ešte raz.
Najlepšie a najsladšie bolo vždy to hrozno, okolo ktorého bzučali včely a osy. Babka, Mária Orlíková, sa hnevala na osy, že načínajú zdravé bobuľky. Na včely sa nehnevala, lebo včely samé hrozno nahrýzť nevedeli a tak sa kŕmili na lepkavých strapcoch, ktoré už vďaka osám nemali veľkú cenu. Babka každý druhý deň na svitaní nazbierala dva košíky čerstvého hrozna, malými čiernymi nožničkami povystrihovala zo strapcov všetky suché či osami nahryznuté bobuľky, bezchybné hrozno poumývala a zaniesla na rinek. Tam pekné hrozno naaranžované na veľkých listoch viniča vždy prvá popredala a vrátila sa domov s pár korunkami, nákupom a nejakou malou dobrotou pre mňa, svoju malú vnučku Alenku. Čakávala som ju na lavičke pod višňou a tešila som sa hlavne na vanilkovú zmrzlinu v priesvitnej mištičke s drevenou paličkou, ktorá sa vždy celkom rozpustila, kým ju babka priniesla z mesta a ja som vlastne ani nevedela, že by mala byť studená.
ŠPINAVÉ SLÍŽE
Po návrate z rinku babka chystala obed. Kľačala som na stoličke pri veľkom stole, na ktorom babka naťahovala štrúdľu tak, že cesto viselo až dole, hlboko cez okraje stola. Často robila aj slíže. Vyvaľkala cesto, narezala ho na pásiky, poukladala ich v presne zaužívanom poradí na seba a šikovne krájala veľkým nožom slíže, že len tak od ostria odfrkovali.
Najradšej som mala „špinavé slíže". Tak som pomenovala výborné zapekané slíže, ktoré babka robila tak, že na vrstvu uvarených slížov dala slivkový lekvár, na to slíže, na to pomleté orechy s cukrom, na to slíže, na to pomletý mak s cukrom, na to znovu slíže a hotovo. Zapiekla ich v trúbe. Vyjedala som ich ešte horúce a nevedela som, ktorú vrstvu mám zjesť skôr, také boli dobré.
Mala som babku veľmi rada a babka sa mňa, vždy dívala s veľkými láskavými očami. Keď som bola väčšia, babka mi prezradila, že sa za mňa každý deň modlí k Panenke Márii, pretože Panenka Mária ženy vždy vyslyší a ochráni. Bolo to zvláštne, v ťažších chvíľach života som to cítila ako veľkú oporu. Že sa za mňa babka modlí. A vždy som si to pripomenula, keď bolo treba. Že sa nič zlé nemôže stať, lebo babka sa za mňa modlí...
ONEN SVET
Teraz sa už babka za mňa viac nepomodlí. Prešla i s dedkom na onen svet. Dedko odišiel prvý. Dožil sa vysokého veku a bol veľký bojovník. Hoci ho v zime zachvátil silný zápal pľúc, na jar sám skopal celý svoj veľký vinohrad a tak niekoľko rokov znova a znova, až kým ťažoba života naň definitívne nedoľahla a dedko nezostal ležať. Bolo to pre neho ťažké obdobie, pretože napriek úplnej ochabnutosti tela si zachoval jasnú myseľ, s akou sa nemôžu pochváliť ani mnohí mladí ľudia. A práve preto si naplno uvedomoval svoju nemohúcnosť a to, že sa už nikdy nepostaví na vlastné nohy a neprejde po zoborskom vinohrade, že je odkázaný len na pomoc najbližších. Chcel už zomrieť. Často to opakoval, až kým naozaj nezomrel.
Zakryli sme zrkadlá a otvorili dvere i okná, aby jeho duša našla cestu von. Neplakala som. Bola som na to pripravená a stále som si v mysli koldokola opakovala, že dedko si už želal zomrieť a takto mu je už lepšie. Bez sĺz som stála aj nad jeho hrobom a dívala sa na padajúce hrudy zeme. A vtom sa mi ako obrázkové karty naraz vysypali všetky tie momenty z detstva. Malinký stolček a stoličky, ktoré mi dedko vyrezal, klaunovská čiapka z papiera, čo mi urobil a všetky tie zatlčené klince a rady a veselé príbehy, ktoré dedko ako dobrý rozprávač rozprával priateľom, deťom a svojim vnukom. Zalial ma príval sĺz a plakala som a plakala za svojím dedkom a nechápala viac tie rozumné slová v pozadí mozgu, že takto je to lepšie...
S babkou to bolo inak. S ochabnutým telom uleteli aj myšlienky. Vôbec si neuvedomovala, že leží nevládne na posteli. Jej myseľ lietala v celkom iných dimenziách a bola šťastná. Znova opatrovala malé deti, rovnako ako voľakedy mňa, stretala sa s priateľmi, mala vlastný vysnený a milosrdný svet. O babku sa starala moja mama, v ktorej už babka nerozoznávala svoju dcéru Olinku, ale nazývala ju anjelom. „Anjel, môj anjel prišiel!" vítala ju s vďačnými očami babka.
Pristúpila som naposledy k babkinej posteli. Babke sa rozjasnila tvár a rozžiarili sa oči, len čo sa ma dotkla pohľadom. Naše duše zaplavila vlna vzájomnej lásky ako teplý závan jarného vánku.
„A vieš, kto ťa prišiel navštíviť?" spýtala sa babky moja mama stojaca pri posteli. Babka sa trochu strhla, akoby jej čosi pretrhlo sen, zalovila v pamäti, ale na moje meno si už nespomenula. Len duša cítila blízkosť milovaného človeka.
NEBO NAD ZOBOROM
Keď babka zomrela, muselo to cítiť i nebo. Zapadajúce slnko nad zoborskými svahmi horelo zvláštnym pomarančovým svitom a svietilo priamo popod mohutnú, čudne jednoliatu platňu oblakov zloženú z tisícov malých slzičiek, akoby sa blížil tajfún. Lúče zapadajúceho slnka sa odrážali zospodu od tohto oblačného stropu tak intenzívne, že všetky tiene padali na opačnú stranu, ako by bolo prirodzené, smerom k zapadajúcemu slnku. Nikdy predtým som taký podivný a zároveň sugestívny úkaz nevidela a cítila som, že i príroda vie, že odchádza dobrá a láskavá, nádherná ľudská bytosť. Len babkin dom so záhradou na Kamennej ceste boli ponorené do hlbokého, smutného a chladivého šera, akoby sa celkom vymkli okolitému svetu.
V mojej duši sa rozľahol zvláštny, nedefinovateľný pocit. Slová ako smútok, strata, bolesť či prázdnota by ho len ťažko mohli popísať a vôbec nie vystihnúť. Moja duša i srdce akoby splynuli s dušou blízkej bytosti a stali sa jedno. A zároveň som pocítila v sebe striebristé vody horských riav, pokoj chodníčkov vedúcich na čistinku zaliatu mesačným svetlom, tiché svetlá svätojánskych mušiek a trblietanie vzdialených hviezd. V očiach sa mi nezjavili slzy, ale sa celé premenili na šíro šíry oceán omývajúci zradné tmavé brehy prastarého vráskavého mozgu pamätajúceho zrod plejád i bohov na Olympe. Ponorila sa hlboko do seba a vonkajší svet bol pre mňa len ozvenou prichádzajúcou z veľkej diaľky.
ŠTRÚDĽA
Vybrala som z police múku, veľký vandlík, čistý obrus na drevený stôl a zamiesila som cesto na štrúdľu. Opäť som sa cítila ako malé dievčatko kľačiace na stoličke pri pomúčenom stole s obdivom hľadiace na babkine vráskavé ruky, ako naťahujú tenučké cesto ďaleko za hrany stola. Dívala som sa na svoje vlastné ruky, ako sa ponárajú do voňavého cesta a ťahajú ho a ťahajú do tenúčka, aby ho potom pofŕkali masťou a naplnili sladkými jabĺčkami, hrozienkami a makom. A potom som len ticho sedela na kuchynskej stoličke v zamúčenej zásterke a dlho hľadela cez sklenené okienko, ako štrúdľa v horúčosti trúby dostáva zlatistú farbu a ako sa jemne odlupujú tenučké vrstvy cesta meniac všetko to dobré a ľudské skryté v daroch zeme na čistú vôňu domova.
Keď som štrúdľu pokrájala a posypala práškovým cukrom, ktorému odovzdali neopakovateľnú vôňu čierne kúsky vanilky tak, ako to robievala predtým babka, cítila som sa opäť vyrovnaná. Hladina vnútorných oceánov sa ustálila, vyčírila a vedela som, že babka, dedko i všetci ostatní predkovia budú vo mne žiť naďalej a jemne sa pripomínať vôňou koláčov, kožených topánok, zrelých bobúľ hrozna, dobrého vína, bzukotom včiel, farbou kvietkov v zoborských záhradách a hmlami nad Pyramídou. Cítila som ich v každej svojej bunke, v prúdiacej krvi a vedela som, že aj keď boli len jednoduchými ľuďmi, nikto z nich nežil a nezomrel nadarmo. Že aj keď schátrajú naše zoborské domy, rozparcelujú sa záhrady, vyschnú, alebo sa vytnú sa staré stromy, pod ktorými sedávali starí Zoborčania a pomníčky na hroboch vyhladí čas, stále tu budú vďaka citom a láske, ktorou sa zapísali do duší svojich potomkov...
VČERA A DNES
Vyrástla som na Zobore. Vďaka motýľom nad zoborskými lúkami, svrčkom cvrlikajúcim v trávnatých záhradách, drozdom hniezdiacim v širokých divokých hatiach vedľa ciest a vinohradov, vďaka blyskáčom a fialkám v tráve a zeleným jaštericiam na kameňoch rozhorúčených zoborským slnkom bolo mojou veľkou túžbou vyštudovať biológiu. Moja mama Oľga Košťálová pracovala ako farmaceutická laborantka a často v lekárni robila výstavy liečivých rastlín. Otec, František Košťál, bol hlavným technológom vinárskych závodov, skvelým degustátorom a tvorcom najlepších a najúspešnejších vín svojej doby. Doma sme často rôzne dobré vína chutnali, hľadali súlad chutí a vôní. A ja som tomu všetkému chcela porozumieť. Mala som svoj detský sen, vyštudovať vedeckú biológiu. Splnil sa mi rovnako ako môjmu mladšiemu bratovi Jaroslavovi, ktorý je dnes výborným botanikom a ochranárom. Po štúdiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave som krátko pracovala vo výskume v laboratóriu mikromanipulácií. A potom mi učaroval celkom iný svet. Svet vôní čajov a krásnych bonsajov.
BONSAJE A ČAJ
Prvé bonsaje sme spolu s manželom RNDr. Vladimírom Ondejčíkom zasadili tu na Zobore v roku 1988. Pestovali sme ich výlučne zo semienok. Bonsaje nás uchvátili natoľko, že sme v roku 1990 založili Bonsai štúdio Nitra, ktoré rokmi prerástlo do profesionálneho centra Bonsai Slovakia – Čajovňa dobrých ľudí. Aby sme prenikli do podstaty tvorby bonsajov, dokonale poznali spracovanie a účinky čajov i tradičné byliny iných kultúr, vypravili sme sa mnohokrát do Ázie a ďalších kútov sveta. Navštevujeme výskumné ústavy čaju, slávne čajové plantáže i producentov unikátnych čajov. Poznávame bonsajové záhrady, výstavy, zbierky svetoznámych majstrov, vyhľadávame prastaré, tisícročné stromy v ďalekých horách ...
Obdivujeme krásy tohto sveta i múdrosť národov. Zaujímavých ľudí i majstrov bonsajov a čaju pozývame do Nitry, na medzinárodnú výstavu bonsajov, kameňov suiseki a čaju Bonsai Slovakia, ktorú organizujeme každoročne od roku 1997.
V roku 2009 sme boli pozvaní na 6. svetový bonsajový kongres do Portorika, kde nám boli obom udelené zlaté medaile od celosvetovej organizácie World Bonsai Friendship Federation za popularizáciu bonsajového umenia na Slovensku. Bola to pre nás veľká pocta a sme za to veľmi vďační.
SLNKO NAD ZOBOROM
Zážitky z detstva, svet i ľudia, ktorí sa dotýkajú vnímavej detskej duše, modelujú človeka. Budúcnosť i jeho osud. Ja som mala šťastie, že som vyrastala v úžasnej, tolerantnej a veľmi kreatívnej rodine tu, na krásnom Zobore. A veľmi si želám, aby nás všetkých hriali teplé lúče zoborského slnka a nad Pyramídou sa prevaľovali malebné hmly. Aby sa strapce hrozna nalievali teplom babieho leta a v záhradách znovu lietali motýle... A aby ľudia, ktorí prišli bývať medzi nás, starých Zoborčanov, našli tu domov i pokoj duše. Aby na nich raz vnuci s hlbokou láskou spomínali...
RNDr. Alenka Ondejčíková