NAJKRAJŠÍ OSTROV

© Magazín BONSAJ A ČAJ 

SRÍ LANKA

Keď Adam a Eva porušili božie príkazy
a zahryzli do jablka poznania,
Pán Boh ich navždy vyhnal z raja.
Vzápätí sa mu však biednych smrteľníkov uľútilo,
vytvoril im na Zemi rajskú záhradu
a zoslal ich na ostrov Srí Lanka...

KRÍDLAMI V OBLAKOCH

   "Čaj? Čaj?" naklonila sa nad nás šarmantná domorodá letuška s termoskou čierneho čaju v ruke.

   "Čaj?!" zareagovali sme spontánne na toto známe, slovensky znejúce slovo. Nepovedala "Tea, please?", spýtala sa len "Čaj?" Potešilo nás, že aj tu, kúsok nad rovníkom sa tento skvostný nápoj volá rovnako, ako u nás doma. Veď práve čaj bol hlavným dôvodom, prečo sme sa vydali na túto ďalekú cestu.

   Leteli sme nad Indickým oceánom a dívali sme sa hlboko pod seba na prevaľujúcu sa hradbu šedivých dažďových oblakov. V lietadle sme strávili už niekoľko nedočkavých hodín a za sebou sme nechali malebné pobrežie Grécka, sýtozelený ostrov Cyprus, kamenistú Svätú zem a Mŕtve more, vyschnuté korytá riek jordánskych púští a horiace ropné veže v Perzskom zálive. V myšlienkach sme však boli už v cieli našej cesty - na ostrove Srí Lanka, práve vďaka čaju po celom svete známom aj pod menom Ceylon.

   Mohutný Boeing 747 pomaly klesal a krídlami pretínal mraky prichádzajúceho monzúnu, keď tam, v hĺbke pod nami sme ho konečne uvideli. Zelený ostrov v tvare slzičky, veľký ako Slovensko. Ostrov čaju.

   Marco Polo kedysi vyhlásil, že Srí Lanka je najkrajším ostrovom na svete, no my sme sa zvrchu s obavami dívali na rozbahnené cesty a rady paliem bičované dažďom a ohýbané návalmi vetra až hlboko k zemi.

MORSKÉ PRÚDY

   Vedeli sme, že naše putovanie po ostrove čaju začneme v dňoch, keď prvé mraky blížiaceho sa monzúnu budú tu a tam zakrývať neodbytné rovníkové slnko, ale vytrvalý dážď a silné nárazy vetra nás predsa trochu zaskočili. Vnímali sme okolo seba len zúfalú mokrú šeď a divoký ohlušujúci hukot mora.

   More je počas monzúnu naozaj dramatické. Vlny neustále hnané vetrom k pobrežiu v hustom slede za sebou nevytvárajú pravidelnú zvukovú kulisu morského príboja známeho z našich končín, ale hučia jediným dlhým tónom a budia dojem, akoby sa vnárali priamo do piesčitého pobrežia a už nikdy sa nevrátili späť do mora.

   Práve v tom je ich veľká zradnosť. Voda sa vracia späť silným spodným prúdom, ktorý ťahá človeka od pobrežia ďaleko do mora, z ktorého už v tomto počasí niet návratu.

   Pýtali sme sa domorodcov, čo všetko môžeme pri pobreží očakávať. Škorpióny? Hady? Jedovatý hmyz? Žraloky? Nad všetkým len mávli rukou. "Silné morské prúdy!" upozorňovali nás so zdvihnutým prstom  všemožne nás odrádzali, aby sme do mora nevchádzali. My sme sa však radi nechávali osviežiť búrlivým a už aj trochu kalným morom, no nikdy sme doň nevstupovali hlbšie ako po pás. Veď keď sme si len podskočili, dopadli sme nohami na dno skoro o 20 metrov ďalej. Domorodci nás pozorovali z pobrežia a s nechuťou zaháňali predstavu, že by tam mali za nami skočiť.

   Vráťme sa však k prvému dňu nášho čajového putovania, ktorý bol zaujímavý najmä tým, že bol práve spln...

TAJOMSTVO MÁJOVÉHO SPLNU

Ľudia po tisícročia dvíhali pohľad
k veľkému striebristému Mesiacu,
aby sa vzápätí hlboko sklonili
a ponorili sa
do svojho vlastného vnútra...

ČLOVEK A MESIAC

   Vždy sme mali radi spln Mesiaca. A jeho veľký okrúhly kotúč sme považovali za svojho ochrancu, keď sme sa ešte ako vysokoškoláci túlavali tmou ďaleko od ľudí.

   Snáď všetky národy, vyspelé civilizácie i primitívne kmene nedostupných pralesov uctievali Mesiac a sledovali jeho pravidelný dych a evidentný vplyv nielen na hladinu mora, ktorú k sebe priťahuje obdivuhodnou silou, ale i na miazgu stromov, správanie sa živočíchov, obsah liečivých silíc v bylinkách či fyziologické funkcie človeka. I v našich kultúrach sa prihliadalo k mesačným cyklom a podľa nich sa určoval čas veľkých náboženských sviatkov. Dodnes to platí napríklad o našej Veľkej noci.

   Rovnakú úctu k Mesiacu poznali aj učenci vo východnej Ázii a už po celé tisícročia slávili sviatky a viedli ľudí k meditácii práve počas splnu. Srí Lanka je krajina s hlbokou budhistickou tradíciou a tomuto filozofickému smeru (pretože ťažko môžeme hovoriť o náboženstve) sa hlási drvivá väčšina pôvodného obyvateľstva. Budhisti nenavštevujú chrámy tak, ako kresťania každú nedeľu, ale schádzajú sa v nich vždy počas splnu mesiaca.

   A práve spln na prelome mája a júna považujú za najsilnejší v celom roku. V tom čase podľa možnosti nepracujú, slávnostne si zdobia príbytky a ulice sa plnia veľkými i malými oltárikmi s obrázkami z minulých životov veľkého učiteľa a majstra - Budhu. Ľudia hromadne navštevujú chrámy, kde si sadajú na zem a počúvajú kapitoly z Budhovho života a poučenia budhistických majstrov. Večer vychádzajú do ulíc, spievajú a tancujú vo veselých farbistých procesiách oficiálne po celé tri dni, ale v skutočnosti sa k bežnému kolobehu všedných dní vracajú najskôr po týždni.

V BUDHISTICKOM CHRÁME

Neodolali sme lákavej príležitosti zažiť jedinečnú atmosféru májového splnu a napriek vytrvalému monzúnovému dažďu sme sa vybrali do niekoľkých budhistických svätýň a veľkého chrámu uprostred Colomba. Bosí sme sa brodili kalužami a spočiatku sme sa cítili trochu neisto s holými nohami v cudzom svete, ale rešpektovali sme zvyk vstupovať na sväté miesta naboso a odetí tak, aby boli skryté nohy a čiastočne i ramená. Odvšadiaľ sa na nás tíško usmievali oči Budhu, rovnako ako vyobliekaní domorodci, pre ktorých je tolerancia a princíp neubližovania základnou filozofiou života. Prechádzali sme sa pomedzi nich a nasávali sviatočnú atmosféru, umocnenú napodiv veľmi teplým dažďom a tajomnou silou Mesiaca.

   Veľký chrámový slon s dlhokánskymi bielymi klami stál priviazaný na chrámovom nádvorí a nevenujúc pozornosť zástupom veriacich pokojne sa kŕmil zelenými palmovými listami. Jeho oslnivo biele kly boli vlastne veľkou raritou. Hoci na tomto ostrove žije veľa slonov, či už divoko v džungli, na sloních farmách, alebo v ostatných chrámoch, väčšina z nich nemá kly. Slony sú hlavnou ozdobou procesií a náboženských sviatkov, pomáhajú pri ťažkých prácach a vozia na svojich chrbtoch turistov. Na požiadanie zdvíhajú "pre šťastie" choboty a nechajú sa trpezlivo fotografovať. Podľa domorodcov je to celkom zbytočný zvyk, pretože každý slon prináša šťastie, či už má chobot zdvihnutý, alebo nie. Po zotmení stáda divokých slonov často znemožňujú dopravu na cestách tiahnucich sa džungľou. Rozprávajú sa i legendy o posvätných bielych slonoch, ktoré prinášali krajine šťastie a prosperitu už po celé veky. Aj dnes vraj vychádza z džungle k veľkému jazeru neďaleko kráľovského mesta Polonnaruwa vždy uprostred noci veľký starý biely slon. "To je legenda, že?" overovali sme si u domorodcov. "Nie, on tam žije naozaj!!!" tvárili sa veľmi dotknuto, že sme zapochybovali o pravosti ich slov.

   Okrem množstva belostných lotosových kvetov, horiacich olejových lámp, starých posvätných kníh a desiatok veľkých Budhových sôch nás zaujal i veľký košatý strom s peknými srdcovitými listami, pred ktorým sa veriaci hlboko ukláňali a polievali ho vodou. Ficus religiosa. Jeden z mnohých potomkov stromu, pod ktorým Budha našiel osvietenie, rastúcimi vo všetkých chrámoch, v parkoch i popri cestách. Ľudia ich polievajú, aby rástli a silneli ako učenie ich veľkého majstra.

MESAČNÝ KAMEŇ

Dlhý kolobeh znovuzrodení
má jediný cieľ.
Pochopenie a nirvánu.
Stav večnej blaženosti.
Sandakadapahana

   Pred každým vstupom do budhistického chrámu nás upútal na zemi čudný polkruhový kameň s pravidelne vyrezávanými reliéfmi. Ležal v prachu a slúžil na to, aby si ľudia vstupujúci dnu očistili dôkladne nohy. A svoju dušu. Sandakadapahana. Mesačný kameň. Hoci sa netýčil hrdo k nebu ako veľké sochy Budhu, bol neprehliadnuteľný. Čosi nám našepkávalo, že to najdôležitejšie z celého chrámového komplexu je práve tu dolu, pod našimi ufúľanými nohami. Nenápadný, leštený tisíckami chodidiel po dlhé veky, pripomínal človeku pravdu o živote a viedol jeho kroky do chrámu veľkého Majstra a najmä do chrámu blaženosti vlastnej duše.

   "Čo znázorňujú tieto kruhové reliéfy na ňom?" pýtali sme sa nášho sprievodcu. "Je tu vysvetlené celé Budhovo učenie. A je to veľmi jednoduché," začal nám vysvetľovať význam jednotlivých kresieb na sústredných kružniciach zmenšujúcich sa smerom do stredu. "Na vonkajšom kruhu sa nachádzajú plamene symbolizujúce život, svet okolo nás. Pod ním idú za sebou štyri zvieratá. Slon, kôň, lev a čierny vodný byvol. A za ním opäť slon, kôň, lev... v nepretržitom rade. Slon symbolizuje narodenie, moment sily a šťastia. Kôň to je náš život, v ktorom sa stále niekam ponáhľame a cválame ako kone. Lev, to sme opäť my na konci života, keď zmúdrieme. A čierny vodný byvol symbolizuje smrť. Smrť ako zmenu.

    A po ňom nasleduje opäť slon a kolobeh našich životov sa roztáča. Pod radom kráčajúcich zvierat je vinič, popínavá rastlina symbolizujúca zlé veci a skutky. Pod ňou je rad kačiek a pod nimi rastliny symbolizujúce dobré veci. Kačky sú zvieratá, ktoré sa ponárajú pod vodu a rozlišujú, čo je pre ne dobré a čo zlé. A tu celkom v strede je lotosový kvet, symbol nirvány a osvietenia."

   Takže keď vstupujeme do chrámu, prechádzame ohňom života a učíme sa žiť v kolobehu znovuzrodení. A keď dokážeme naozaj rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé, dostávame sa do nirvány  vstupujeme do chrámu, zjednotiac sa so svojou božskou podstatou. Je pekné, že pri každom vstupe do chrámu sa človek aspoň symbolicky očistí. Principiálne je to príbuzné kresťanskej očiste prežehnaním sa svätenou vodou. Veľké kamene majú tvar polmesiaca a aj nesú jeho meno. Mesiac hrá v živote budhistov naozaj veľkú rolu.

   Na Srí Lanke sa nachádza množstvo prekrásnych mesačných kameňov. Stali sa symbolom ostrova a symbolom budhizmu na tomto zaujímavom kúsku planéty.

© Magazín BONSAJ A ČAJ  

Autori textu a fotografií:

RNDr. Alena Ondejčíková, RNDr. Vladimír Ondejčík - Čajovňa dobrých ľudí a archív.
Článok je vybraný z magazínu Bonsaj a čaj. Magazín si môžete zakúpiť online, alebo priamo v Čajovni dobrých ľudí, Pri synagóge 3 (pešia zóna), Nitra