Späť

39. VLNY SVETLA

Počet zobrazení: 2069

Kira zavrela oči a tíško zaspala. Potrebovala si ešte dobre oddýchnuť, kým pôjde domov a zapojí sa do zvyčajného rýchleho kolotoča všedných dní, ktorý ju tak neľútostne vyhodil sem, na skalnaté pobrežie bolestí, keď už nestíhala jeho rýchlemu tempu. A tam, kdesi hlboko v duši, sa zakorenil strach. Stará čínska medicína podmieňuje vznik jednotlivých ochorení práve psychickým stavom človeka, jeho myšlienkami a postojom k životu. A obličky podľa východných lekárov reagujú najmä na strach. Na čas, keď sa v duši náhle schladí. Kira si nemyslela o sebe, že by bola zrovna strachopudom, ale vzhľadom na fakt, že práve tento orgán bol jej najslabším ohnivkom, musela to prijať ako fakt a prehodnotiť, z čoho jej podvedomý strach pramení. Kira zavrela oči a tíško zaspala. Potrebovala si ešte dobre oddýchnuť, kým pôjde domov a zapojí sa do zvyčajného rýchleho kolotoča všedných dní, ktorý ju tak neľútostne vyhodil sem, na skalnaté pobrežie bolestí, keď už nestíhala jeho rýchlemu tempu. A tam, kdesi hlboko v duši, sa zakorenil strach. Stará čínska medicína podmieňuje vznik jednotlivých ochorení práve psychickým stavom človeka, jeho myšlienkami a ...

 

VLNY SVETLA


Kira zavrela oči a tíško zaspala. Potrebovala si ešte dobre oddýchnuť, kým pôjde domov a zapojí sa do zvyčajného rýchleho kolotoča všedných dní, ktorý ju tak neľútostne vyhodil sem, na skalnaté pobrežie bolestí, keď už nestíhala jeho rýchlemu tempu. A tam, kdesi hlboko v duši, sa zakorenil strach. Stará čínska medicína podmieňuje vznik jednotlivých ochorení práve psychickým stavom človeka, jeho myšlienkami a postojom k životu. A obličky podľa východných lekárov reagujú najmä na strach. Na čas, keď sa v duši náhle schladí. Kira si nemyslela o sebe, že by bola zrovna strachopudom, ale vzhľadom na fakt, že práve tento orgán bol jej najslabším ohnivkom, musela to prijať ako fakt a prehodnotiť, z čoho jej podvedomý strach pramení.


Ako tak ležala na posteli, slnko zašlo za veľký mrak a obloha potemnela, vošli do izby dve postavy v bielom. Asi sestričky z iného oddelenia...
„Priniesli sme pacientke masť,“ otočili sa k pootvoreným dverám, aby zostali v izbe samé. Pristúpili ku Kirinej posteli.
„Akú masť?“ čudovala sa Kira, veď zapálená ruka, ktorú si pravidelne natierala, sa hojila celkom dobre. Nadvihla sa a nazrela do oválnej misky, ktorú jedna z postáv položila na stolík. Uvidela čudné ampulky a veľkú injekčnú striekačku. Kira sa chcela zdvihnúť a utiecť, ale biele postavy ju z oboch strán chytili a tlačili o posteľ. V ruke jednej z nich za zlovestne zaleskla ostrá ihla. Kira bojovala zo všetkých síl, aby ich od seba odtlačila, až sa napokon prehupla do reality bdenia, ako to už v takýchto snoch býva.


Cítila sa nepríjemne. Pravý bok ju pobolieval a rozmýšľala, čo tento čudný sen znamenal. Ako prvé ju napadlo, či sa niečo zlé neprihodilo Nike, ktorá práve ležala na operačnom stole, ale túto myšlienku pre istotu hneď zahnala. Dívala sa na prázdne miesto zaliate slnkom, ktoré tu zostalo po jej posteli. Pripomínalo jej malú telocvičňu. Už dlho ležala alebo len posedávala na posteli a vlastne sa čudovala, že ju z toľkého ležania ešte nerozbolel chrbát, ktorý jej tak tuhol, keď choroba prichádzala. Kira ležiačky zdvihla ruky nad hlavu a pomalinky nimi začala vlniť sledujúc dlaňami neviditeľné vzdušné prúdy. Bolo to také príjemné, že zrazu mala chuť celá sa ponoriť do jemného tanca slnka a energií a zacvičiť si aspoň kúsok zo svojho obľúbeného cvičenia Tchaj ťi čchuan, nádherného bojového umenia starej Číny, ktoré ju vždy napĺňalo pokojom a rozhýbalo všetky kĺby v tele. Trochu sa hanbila, vyliezť z postele a začať cvičiť, ale oddelenie už bolo tiché a záplava slnečných lúčov na prázdnom mieste pri okne ju lákala. Vstala z postele a chvíľu sa len dívala do koruny stromov. Potom oči zavrela a pomaly začala cvičiť. Poznala pár jednoduchých cvikov, ktoré dokázali rozohriať práve obličky a dodať im potrebnú energiu. Hladila si rukou energetické dráhy na nohách a skláňala sa pri tom hlboko k zemi, až sa jej za chvíľu všetko pred zavretými očami rozžiarilo na zeleno. Bolo to znamením, že cvičí dobre, pretože podľa starých Číňanov práve táto farba patrila k zdravej funkcii obličiek.


S týmito starými čínskymi cvičeniami sa po prvý raz stretla v Šanghaji, kde boli ubytovaní v budhistickom centre Long Hua, čo znamená Dračí kvet, neďaleko známej budhistickej pagody. Vo veľkom parku tam každé ráno od piatej do pol siedmej cvičili stovky Číňanov. Aj Kira so svojím manželom chodila medzi nich. Skúšali cvičiť, napodobňovali ich pohyby, alebo sa len tak prechádzali od skupinky ku skupinke a prijímali do seba tú nádhernú, láskavú a sviežu atmosféru. Každá skupinka mala svoje miesto, svojho hlavného cvičiteľa i vlastnú hudbu znejúcu z prenosného magnetofónu. Niektorí ľudia cvičili s mečmi, s nožmi, palicami či vejármi, iné skupinky cibrili formu klasického Tchaj ťi čchuanu, či si robili rannú masáž energetických bodov. Starší ľudia chodili bosí po akupresúrnych chodníčkoch husto vyložených z priečnych okrúhliakov, vlastne po nich cúvali, iní tancovali valčík, objímali stromy, alebo si na ne povešali klietky s vtákmi a jednoducho počúvali ich spev. “To je japonský Joko!“ hrdo nám ukazoval staručký čínsky deduško svojich obľúbených spevavcov.

 

Okolo prebehli traja mladí Číňania, ktorí si sem prišli zabehať a zacvičiť si rozcvičku v západnom štýle. Nikto sa nikomu nečudoval. Vzduch i duše ľudí boli nabité pohodou. Pôvabný začiatok dňa. Pred vstupom do parku predávali vonné tyčinky i živých vodných hadov a presne o pol siedmej všetci kamsi zmizli akoby mávnutím čarovného prútika a kúzlo sa rozplynulo v realite dňa.

 

Po rannom cvičení Kira s manželom zvyčajne vchádzali do starého budhistického chrámu, kde príjemné vibrácie svojich duší nechali doznieť medzi posvätnými soškami a večne usmiatymi mníchmi v oranžových rúchach kráčajúcimi s miskami v rukách za hlasom malého gongu, ktorý oznamoval, že je čas prvého jedla. Po krátkom rannom rozjímaní a potulkách chrámom, prešli úzkou chodbičkou do zvláštneho hotela, v ktorom pár dní bývali, postaveného podľa zákonitostí Feng Šuej. Z každého okna sa mohli pozerať do niektorej z malých kamenných zenových záhrad a v celom priestore znela celkom tichučko klasická čínska hudba a ľudská duša sa radostne niesla na jej tónoch.


„Cvičíte, cvičíte?“ nakukla sestrička do izby, ale Kiru to už nerušilo. Plynula s povetrím, s lístočkami stromov, s bielymi oblakmi na blankytnom nebi...


Keď docvičila, spustila ruky a opäť si sadla na posteľ. Jej telo bolo príjemne uvoľnené a svieže. Myslela na Niku a trpezlivo čakala, kedy ju zase privezú. Zostávala však akosi dlho sama. A tak si vzala popísané papiere z nemocničného stolíka a položila si ich na kolená. Do ruky chytila pero a opäť sa pohrúžila do svojej Bútľavej vŕby. Listovala jednotlivými stránkami, tíško sa usmievala, keď pred očami opäť videla tých pár dní tu, v nemocničnej izbe i obrázky zo svojho spletitého života. Sondu do ženskej duše. Vybavovali sa jej ďalšie a ďalšie spomienky a vo vnútri vládol hlboký pokoj. Možno práve kvôli tomuto usporiadaniu mysle ju osud zavial sem, do strohej nemocničnej izby. Priviezli ju s uboleným telom i dušou, ktorá vďaka chorobe i strachu z nej, sa zmietala v divokých bludných kruhoch. Potrebovala sa vyžalovať, potrebovala „Bútľavú vŕbu“ pre nekonečný tok svojich myšlienok.


Teraz sa dívala na popísané papiere i šmuhy od pera na spotenom pyžame očami kritikov. Málo faktov, termínov, málo mien... Áno, ale veď práve taká je ženská duša. Muži milujú exaktné veci, presné čísla, definície... To ženy pre svoj život vôbec nepotrebujú. Ženy vidia svet cez city a emócie. Presné pomenovania vecí a javov nie sú pre ne bytostne dôležité. Používajú ich len pre lepšiu orientáciu v tomto svete.


Kira si spomenula na prednášku jedného duchovného učiteľa dnešných čias, ktorý svojim poslucháčom vysvetľoval, ako treba využívať energiu stromov.
„Najprv musíte k stromu pristúpiť a predstaviť sa mu,“ povedal.
„A ako sa máme predstaviť stromu?“ zaznela otázka z publika.
„No, napríklad poviete nahlas svoje meno, priezvisko a aj číslo občianskeho preukazu, aby to bolo čo najpresnejšie.“
Kira sa pri predstave, ako sa legitimuje statnému dubisku, či borovici musela nahlas zasmiať.
„Tak, takto sa môže stromu predstaviť jedine chlap,“ podotkla ironicky hľadiac na prednášajúceho. „Žena strom jednoducho objíme.“

 

 Kira zavrela oči a tíško zaspala. Potrebovala si ešte dobre oddýchnuť, kým pôjde domov a zapojí sa do zvyčajného rýchleho kolotoča všedných dní, ktorý ju tak neľútostne vyhodil sem, na skalnaté pobrežie bolestí, keď už nestíhala jeho rýchlemu tempu. A tam, kdesi hlboko v duši, sa zakorenil strach. Stará čínska medicína podmieňuje vznik jednotlivých ochorení práve psychickým stavom človeka, jeho myšlienkami a postojom k životu. A obličky podľa východných lekárov reagujú najmä na strach. Na čas, keď sa v duši náhle schladí. Kira si nemyslela o sebe, že by bola zrovna strachopudom, ale vzhľadom na fakt, že práve tento orgán bol jej najslabším ohnivkom, musela to prijať ako fakt a prehodnotiť, z čoho jej podvedomý strach pramení.
 

Predvoľby súkromia
Cookies používame na zlepšenie vašej návštevy tejto webovej stránky, analýzu jej výkonnosti a zhromažďovanie údajov o jej používaní. Na tento účel môžeme použiť nástroje a služby tretích strán a zhromaždené údaje sa môžu preniesť k partnerom v EÚ, USA alebo iných krajinách. Kliknutím na „Prijať všetky cookies“ vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním. Nižšie môžete nájsť podrobné informácie alebo upraviť svoje preferencie.

Zásady ochrany osobných údajov

Ukázať podrobnosti

Prihlásenie