27. SPAĽOVANIE MŔTVYCH

SPAĽOVANIE MŔTVYCH

„Teda, vy ale máte odvahu. Ja by som tam nešla ani za svet,“ krútila hlavou Nika, ale žiariace očká prezrádzali, že by sa rozbehla doďaleka hoci aj v tejto minúte.
„Nebola to veľká odvaha. Bola to len neskúsenosť. Keď sme po pár dňoch pocítili láskavosť a dobrotivosť prostredia, zistili sme, že sme sa nemuseli báť ani trochu. Samozrejme všade môžete natrafiť na zlého človeka. Aj na chodníku pred vlastným domom.

Ale Nepál je k ľuďom priateľský. Potom sme už väčšinu chrámov navštevovali práve v noci. Aj moju vysnívanú stúpu Bodhanath z filmu Malý Budha, ležiacu nie uprostred Káthmandú, ako som si naivne predstavovala, ale asi 6 km východne, neďaleko najväčšieho hinduistického chrámu celého subkontinentu nazývaného Pašupatinath. Malo to svoje čaro. V noci tam nebývali davy turistov a obchodníkov a ani sa nevyberalo vysoké vstupné, ktoré začína byť vo všetkých vychytených ázijských krajinách pravidlom. Cez deň chrámy slúžili ľuďom. V noci bohom. A pár túlavých duší, ako boli tie naše, posvätnosť miesta nerušili.“

„A videli ste aj spaľovanie mŕtvych?“ Nika zvedavo vyhľadávala samé vzrušujúce témy.
„Áno, niekoľkokrát. Raz to bolo neďaleko Káthmandú v starom mestečku Bhaktapur, ktoré je celé akoby vystrihnuté z dávnej histórie. Je jednoducho nádherné. Plné drevených chrámov, zvláštnych vyrezávaných stavieb, oltárov, ale aj malých námestíčok, na ktorých akoby zastal čas. Ľudia tam žijú a pracujú rovnako, ako pred storočiami. Nájdete tu napríklad zákutia, kde v tieni budov roztáčajú starí majstri hrnčiarske kruhy a svoju keramiku sušia priamo na slnečnom námestí. A len o kúsok ďalej majú svoje remeselné, alebo skôr umelecké dielne pedantní a trpezliví maliari klasických nepálskych malieb nazývaných thanka.

A ak vojdete do ďalšej uličky, vo dverách domu možno uvidíte sedieť na dlážke chlapca, ktorý z obyčajného polienka, ktoré si pridŕža bosými chodidlami strúha sošku niektorého hinduistického božstva. Malé deti sa hrajú na uliciach s drevenými divoko pomaľovanými maskami na tvárach a starí muži debatujú za stolom v tieni domu, popíjajúc slaný čaj s jačím maslom. Na vnútorných dvoroch sa opekajú celé malé prasiatka napichnuté na kôl a malí školáci v školských uniformách usalašení na najvyššom poschodí pagody sa učia kresliť perspektívu pohľadu na rozľahlé námestie hlboko pod sebou. Holuby v húfoch zobú zrnká obilia sušiace sa na slnku a mladá nepálska žena tak nádherná, ako by asi mohla byť dokonalá bohyňa, sa na ne pokojne díva zarámovaná zárubňou otvorených drevených dverí jej príbytku. A v susednom dome bez skiel v oknách sa nadrobno melie vysušený kravský trus. Jednoducho najpokojnejší a najmierumilovnejší kút na svete. Tam sa človek cíti byť človekom.

Ale vy ste sa pýtali na spaľovanie mŕtvych,“ vrátila sa k téme Kira. „Práve tu v Bhaktapure sme ho videli po prvý raz. Celkom na okraji mesta v chráme pri rieke. Na opačnom brehu pod strieškou jednoduchej stavby horel oheň. Okolo neho sa pohybovali muži rituálne odetí len do bielych pásov látky oviazanej okolo bedier. Všade navôkol vládol pokoj. Nikto neplakal, nesmútil, iba zopár žien u svätých mužov v starom chráme na druhom brehu rieky, v tieni mohutného stromu kupovalo misky kvetov a nejaké rituálne predmety. Iné kŕmili sošky bohov natierajúc ich tváre uvarenou ryžou za hlasitého bzučania vďačných múch.

V rieke sa dôstojne kúpali čierne vodné byvoly, symbol smrti a malí polonahí chlapci ako symbol života nadšene skákali do vody z brehu medzi ne a šťastne okolo seba špliechali vodu rukami i nohami. A tam hore, nad nimi pokojne stúpal k nebu dym z hranice naukladaného dreva a suchej trávy, kde sme len mohli tušiť telo človeka. Zvedavosť nás nútila ísť bližšie a tak sme prešli po mostíku na druhý breh povedľa pasúcich sa stád čiernych vodných byvolov a z bezprostrednej blízkosti sme sa dívali do tlejúceho ohňa. Vietor sa na chvíľu obrátil a hustý čierny, veľmi štipľavý dym mi silno udrel do nosa. Akoby sám mŕtvy zaprotestoval proti našej nemiestnej zvedavosti. Nechceli sme rušiť jeho pokoj a tak sme sa zasa vzdialili, aj keď muži v skromnom bielom odeve proti našej prítomnosti nič nenamietali.“
„Ach, zaujímavé. Myslela som, že sa plače na každom pohrebe,“ podotkla Nika.

„Nie, vo východných náboženstvách a filozofických systémoch sa smrť neberie ako nezvratný zánik, ale len ako zmena. Navyše tam každý verí v znovuzrodenie. Je to krásna filozofia, dávajúca človeku veľa možností a dôvodov stať sa lepším a aj pochopiť zdanlivú nepriazeň osudu, chorobu alebo bolesť ako dôležitý bod celej svojej duchovnej cesty. Cesty k pochopeniu a dokonalosti. K osvieteniu. Ľudia, ktorí veria, že sa znovu narodia, snažia sa žiť čo najlepšie a najčistejšie, aby v ďalšom živote neklesli po špirále utrpenia, ale stúpali vyššie na ceste k blaženosti ako hlbokému pokoju duše.“

„Pekné, ale nám veľmi vzdialené.“
„Nie zase tak veľmi. Ranné kresťanstvo bolo tiež postavené na viere v kolobeh znovuzrodení. Len pred niekoľkými storočiami cirkevní hodnostári prehodnotili viaceré aspekty kresťanstva a tým aj tento názor na život.“

„Neviem si predstaviť, že by mohol niekto rozumný veriť, že sa znovu narodí,“ pokrútila hlavou Nika.
„Aj mne sa to kedysi zdalo nepredstaviteľné a vážne som uvažovala nad tým, ako je to možné, že toľko naozaj múdrych ľudí otvorene verí v reinkarnáciu. Ale dnes si to viem celkom dobre predstaviť a táto myšlienka zdá sa mi veľmi prijateľná a zmysluplná.“

„Počula som, že mŕtvi sa spaľujú na hranici zo santalového dreva,“ podotkla Nika.
„Áno santalové drevo pekne vonia a považuje sa za veľmi očistné. Spaľovanie mŕtvych sme zažili vo väčšej miere ešte aj chrámoch legendárneho komplexu Pašupatinath. Je to dôležité centrum hinduizmu. Do vnútra samotného slávneho chrámu nás, nečistých nevercov nevpustili, ale aj celý zvyšok veľkého posvätného komplexu bol veľmi zaujímavý. Už pri vchode sme stretli niekoľko na pohľad asketických pomaľovaných svätých mužov i jednoduchých Indov nesúcich svojho nebožtíka zabaleného do oranžového plátna. Na jednom brehu rieky bolo postavených zopár hraníc. Niekde už horeli ohne, inde sa rituálny pohreb ešte len chystal. Nebožtíka najprv omyli vodou z rieky, preniesli koldokola okolo naukladanej hranice dreva a potom ho uložili navrch, prikryli trávou a drevom a hranicu podpálili.

Oheň horel pokojne a jemne dymil čiernym dymom. Príbuzní stáli opodiaľ, dívali sa do ohňa, alebo sa rozprávali. Začínalo tíško pršať. Tesne pri hladine na brehu rieky ležala mŕtva žena zabalená do oranžovej plachty a ozdobená kvetmi. Napriek tomu, že duša už opustila jej mladé telo, vyzerala stále pekne. Nikto však pri nej nebol. Ležala bokom od ľudí živých i mŕtvych. A vtom sa udialo, čo všetkých zaujalo natoľko, že zabudli na svojich mŕtvych, nechali ich napospas milosrdným plameňom a odbehli sa prizerať nezvyčajnému divadlu.“

„Čo sa stalo?“ s príjemným napätím v hlase sa spýtala Nika.
„V chráme žili voľne býky s dlhými rohmi. Veľké a silné. Tmolili sa bez záujmu pomedzi ľudí a zjavne si ich vôbec nevšímali. Až sa stalo, že mladý statný a temperamentný býk stojaci na úzkom mostíku ponad rieku tečúcu uprostred chrámového komplexu, na brehu ktorej sa spaľovali mŕtvi, nechcel uvoľniť cestu starému obrovskému a pomerne malátnemu býkovi, ktorý si však stál tvrdohlavo na svojom. A tak sa začali klať. Priamo medzi stovkami ľudí. Bolo to aj pomerne nebezpečné, najmä keď sa rozbehli oproti zvedavému davu. Tiež som sa pred nimi dobre prebehla. Radšej som vyšla až vysoko na strmý breh nad riekou k malým chrámom ukrývajúcim posvätné šivalingamy, kde bola malá pravdepodobnosť, že sa býky vyštverajú až tam a dívala som sa zhora na to čudné divadlo. Zopár ľudí z chrámu sa aj snažilo opatrne býkov rozohnať palicami, ale to nepomohlo. A tak mŕtve telá horeli, dym stúpal proti hustému dažďu, svätí muži nás pozývali skryť sa pod prístrešok, býky sa klali a ľudia vášnivo behali okolo nich.

Dívali sme sa do dymu vynášajúcemu k nebu už len opar z tiel ľudí, ktorí ešte pred pár dňami chodili medzi nami. A chcelo sa nám veriť, že i my sa spolu s nimi opäť narodíme a dostaneme šancu byť lepšími a múdrejšími, ako sme teraz.“

ĎALŠIA KAPITOLA