Späť

25. DUCHOVNÝ UČITEĽ

Počet zobrazení: 2790

„A ako ste sa naučili šoférovať?“, spýtala sa Nika.  Vodičský kurz som si urobila ešte na gymnáziu, keď som mala necelých osemnásť. Dali sme na to skoro celá trieda. Ale zároveň som sa utvrdila v tom, že ja sa šoférovať nikdy nenaučím, nebudem a ani nechcem. Mali sme tam strašného učiteľa. Fakt to bol bláznivý chlap. Potom som dlho som za volant vôbec nesadla možno takých desať rokov. Ale keď sa mi dva roky po synovi narodila dcérka, cítila som, tak ako vy teraz, že už by sa mi auto naozaj zišlo. Mali sme staré Žiguli a manžel ma presviedčal, aby som si urobila pár kondičných jázd v niektorej autoškole, ale ja, keď som začula, že by som mala znova vstúpiť do tých istých vôd, panicky som sa bránila. Ožila vo mne stará skúsenosť a premenila sa na neprekonateľnú fóbiu.“Vodičský kurz som si urobila ešte na gymnáziu, keď som mala necelých osemnásť. Dali sme na to skoro celá trieda. Ale zároveň som sa utvrdila v tom, že ja sa šoférovať nikdy nenaučím, nebudem a ani nechcem. Mali sme tam strašného učiteľa. Fakt to bol bláznivý chlap.
Potom som dlho som za volant vôbec nesadla možno takých desať rokov. Ale keď sa mi dva roky po ...

 

DUCHOVNÝ UČITEĽ


„A ako ste sa naučili šoférovať?“, spýtala sa Nika.

Vodičský kurz som si urobila ešte na gymnáziu, keď som mala necelých osemnásť. Dali sme na to skoro celá trieda. Ale zároveň som sa utvrdila v tom, že ja sa šoférovať nikdy nenaučím, nebudem a ani nechcem. Mali sme tam strašného učiteľa. Fakt to bol bláznivý chlap.
Potom som dlho som za volant vôbec nesadla možno takých desať rokov. Ale keď sa mi dva roky po synovi narodila dcérka, cítila som, tak ako vy teraz, že už by sa mi auto naozaj zišlo. Mali sme staré Žiguli a manžel ma presviedčal, aby som si urobila pár kondičných jázd v niektorej autoškole, ale ja, keď som začula, že by som mala znova vstúpiť do tých istých vôd, panicky som sa bránila. Ožila vo mne stará skúsenosť a premenila sa na neprekonateľnú fóbiu.“


„A ako to dopadlo?“
„Manžel bol muž činu a keď videl, že ma do autoškoly nedostane, zavolal si autoškolu k nám. Priamo do bytu prišiel pre mňa mladý učiteľ, sympatický chalan, ktorého som navyše poznala zo základnej školy. Nemohla som preto robiť v predsieni hysterické scény, iba som sa nasilu usmiala a šla som. A bolo to skvelé! Prišla som na to, že riadiť auto je vlastne veľmi zábavné. Keď som na kondičné jazdy minula celú svoju materskú, začala som jazdiť po meste sama. Vždy presne o deviatej večer som po tme vyrazila do ulíc, aby som sa oťukala a podľa možnosti nikoho nezrazila.“


„A potom?“
„Potom to už šlo. Prax som rýchlo naberala a šlo mi to naozaj dobre. Na ženu. Ale život si ušil na mňa inú búdu.“
„Akú?“
„Začalo ma vychovávať naše staré auto. Vždy som mala najväčšie obavy z toho, že si neporadím, ak sa auto náhodou pokazí. A tak som to mala zrazu na dennom poriadku. Neviem, čo bolo príčinou, ale naše autíčko sa správalo tak, že keď šlo chvíľu pomaly, tak mu zhasol motor a už sa viac nedalo naštartovať. Až asi za hodinku, za dve sa upokojilo a znovu naskočilo poslušne na prvý raz. A tak mi raz zhaslo na benzínovej pumpe a ja som si musela niekoho nájsť, aby ma odtlačil.“
„Hrozné!“


„Potom sa nepohlo z najväčšej križovatky v meste a chlapi ma odsunuli na chodník pred obchodný dom. Inokedy zastalo priamo pod značkou „Zákaz zastavenia“. Ale ja som už mala na poslednej čistej stránke nášho autoatlasu napísané veľkými písmenami „Pardon, nepojazdné!“ a v podobných prípadoch som ten nápis zasunula za predné sklo, aby sme neboli zahrnutí pokutami a kľúče som odniesla manželovi do práce. Ak tam práve nebol, nechala som mu ich na stole aj s mapkou, kde stojí naše auto. On ho potom bez problémov naštartoval a priviezol domov. Jeho auto nevychovávalo. To iba mňa. Bol to môj prvý skutočný duchovný učiteľ. Naše staré dobré Žiguli. Naozaj som sa pri ňom zocelila. Už mi nerobilo vôbec problémy, keď mi opäť zostalo stáť na križovatke a ja som musela požiadať okoloidúcich chlapov, aby ma roztlačili. Aj ma potlačili, ale slabo. Motor nenaskočil, zato naskočila červená, ja som zostala stáť uprostred križovatky, blokujúc celý jazdný pruh, ktorý sa práve dal do pohybu a chlapi, ktorí ma tam dotlačili, v rozpakoch zdupkali kadeľahšie. A tak som si musela stopnúť mestskú políciu, ktorá šla práve okolo a jej náčelník ma z križovatky vytlačil a poskytol mi azyl na ich parkovisku.“
„Pane Bože!“


„A keď som raz deti viezla do škôlky, z prvej križovatky ma museli vytlačiť, z druhej vytiahnuť na lane a z tretej sme sa už nepohli vôbec, tak som zasa kľúče a mapku zaniesla manželovi do práce.“
„A policajti vás nikdy nezastavili?“
„Raz áno, práve som viezla deti od lekárky, lebo boli akési choré. Pod sídliskom ma zastavila hliadka, aby skontrolovala technický stav auta, či mu blikajú všetky svetlá a keď policajti videli dlhé soplíky visiace deťom pod nosom, povedali: “Ďakujeme, môžete pokračovať v ceste.“ Ale auto sa už nepohlo. Zasa zaznel ten usedavý chrapot hluchého štartéra a nič. Aj mi skúšali pomôcť, ale márne. „Toto mi robí stále!“ začala som sa sťažovať, ale hneď som si uvedomila, že oni sú tam vlastne od toho a zľakla som sa, že mi vezmú ešte aj papiere. A auto akoby to vycítilo, zrazu poslušne naskočilo a prišlo až domov.

 

Bol to skutočne veľmi dobrý duchovný učiteľ.“

 

jarné slnko, ktoré mala tak rada. Pálivá bolesť v pravom boku sa neúprosne hlásila a horúčosť vnútri tela jej brala všetky sily a zahmlievala myseľ.

 

ĎALŠIA KAPITOLA
 

Predvoľby súkromia
Cookies používame na zlepšenie vašej návštevy tejto webovej stránky, analýzu jej výkonnosti a zhromažďovanie údajov o jej používaní. Na tento účel môžeme použiť nástroje a služby tretích strán a zhromaždené údaje sa môžu preniesť k partnerom v EÚ, USA alebo iných krajinách. Kliknutím na „Prijať všetky cookies“ vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním. Nižšie môžete nájsť podrobné informácie alebo upraviť svoje preferencie.

Zásady ochrany osobných údajov

Ukázať podrobnosti

Prihlásenie