13. KOŽÁK NAMIESTO ŽUPANU

KOŽÁK NAMIESTO ŽUPANU

Kira sa rada vracala ku svojej Bútľavej vŕbe a na zúbkaté papiere vytrvalo ukladala všetko, čo ju ťažilo. I spomienky, ktoré sa jej tu v chladnom prostredí nemocnice, spontánne vynárali. Nemocničná izba na ňu pôsobila ako japonská čajovňa. Principiálne. Pri svojej nedávnej ceste do Japonska navštívila mnoho úchvatných a starobylých čajovní i čajových domčekov v chrámových záhradách. A všetky mali čosi spoločné. Boli veľmi jednoduché, nevtieravé a samé o sebe vlastne ani neboli krásne. Ale pocit krásna vyvolávali v mysli a v duši človeka, ktorý do nich vstúpil, ktorý tu pil zo širokej misky hustý zelený čaj Mača. Svojou strohosťou čajovne dávali dostatok priestoru na myšlienky, pocity, na vlastné zážitky. Boli miestom inšpirácie, pretože samé boli jednoduché a prázdne. Nič nediktovali, nič od človeka nevyžadovali. Len dávali duši rozlet. Podobný pocit mala teraz Kira z nemocničnej izby, ktorá jej dávala tak málo rozptýlenia, že vyvolala silnú vnútornú potrebu čosi vytvoriť. A tak sa pod jej rukami rodila Bútľavá vŕba.

Vnútro sa jej písaním vyčisťovalo a po počiatočnej beznádeji a depresii už nebolo ani stopy. Keď sem na Veľkonočnú nedeľu Kiru priviezli, nevedela si ani predstaviť, ako tu bude môcť vydržať do ďalšieho rána, ktoré sa jej zdalo nedosažiteľne vzdialené. Myšlienka, že tu strávi ešte jednu noc, či dokonca niekoľko nocí bola absurdná.

Zrazu jej bolo celkom fajn. Najmä preto, že ku krvavým škvrnkám na bielom pyžame a obliečke paplóna pribúdali celkom sympatické šmuhy od pera, pretože v každej chvíli, keď jej bolo lepšie zdôverovala sa svojej Bútľavej vŕbe a na kolenách opretá o vankúš písala a písala.
„Čo píšete román?“ zaštebotala jej nová spolubývajúca, ktorá pred chvíľou zaujala posteľ po mladom dievčati so žlto – červenými vlasmi.
„No!“ prisvedčila Kira s tajomným úsmevom.
„Keď len píšete a píšete,“ dodala trochu sklamane.

Kira vedela, že má chuť sa rozprávať. Ale trochu sa bála, aby to nedopadlo, ako vo vedľajšej izbe, kde ležala mladá, 38-ročná žena zastávajúca výnimočný post vo veľkej firme. Rozprávala a rozprávala. Vecne, jasne, hodnotiaco, ale najmä stále. Namiesto županu si obliekala dlhý kožený kabát a s mobilom chodila snáď i na záchod. Pobyt v nemocnici, o ktorého nevyhnutnosti ju presvedčil lekár, brala len ako nútenú zmenu činnosti a oddelenie ako svoju trochu netradičnú a nešikovnú kanceláriu. Ešte i hlboko v noci, keď už všetko stíchlo, sa v jej izbe svietilo. A dve spolubývajúce, vlastne celé oddelenie, počúvali ako uspávanku hodinové telefonáty s mužom na druhom konci drôtu, ktorý sa po celý čas temer ani nedostal k slovu. Svet jednoducho fungoval podľa jej predstáv. Až do noci, keď sa veľký obličkový kameň pohol. Prišli bolesti, plač, tichá pokora, keď jej zhrbenej so strhanou tvárou sestrička pomáhala dotackať sa do ambulancie. Aureola víťazstva zhasla a všetko bolo zrazu inak.
Kire zazneli v ušiach slová babky: „Jáááj, je to veľké šťastie, ísť sama na záchod.“
 

ĎALŠIA KAPITOLA