Späť

7. SPOMIENKY

Počet zobrazení: 1993

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, NitraKira mala vždy veľmi rada starých ľudí. Možno aj preto, že od troch mesiacov, keď jej mama musela nastúpiť znova do roboty, ako každá žena v tej dobe, ju opatrovala babka. Bývala len kúsok od domu Kirinych rodičov.

 

Dedko bol obuvník. Šuster, ako sám hovoril. Celý život bez ohľadu na štátny režim šil a opravoval topánky ...

SPOMIENKY

Kira mala vždy veľmi rada starých ľudí. Možno aj preto, že od troch mesiacov, keď jej mama musela nastúpiť znova do roboty, ako každá žena v tej dobe, ju opatrovala babka. Bývala len kúsok od domu Kirinych rodičov. Dedko bol obuvník. Šuster, ako sám hovoril. Celý život bez ohľadu na štátny režim šil a opravoval topánky vo svojej vrštadi priamo pri dome. Malá Kira ešte nevedela ani dobre chodiť, ale už mala svoje kladivko a s vervou zabíjala klince do dreveného pankla, ktorý ju vždy veľmi fascinoval. Bol to nízky stolík s priehradkami na všetko možné, nad ktorým dedko robil všetky tie malé zázraky s kožou, draťvou, voskom, drevenými klinčekami, kladivkom a ostrým knaipom. Dedkovi bol pankel tak povyše kolien a Kire po nos. Visela nad ním malá lampa so strieškou, ktorá sa dala posúvať podľa potreby hore – dole a príjemne svietila dedkovi na ruky, keď pršalo, alebo keď sa zvečerilo.

Kira mala rada vôňu kože. Celé dBútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, Nitrani sa s ňou hrávala. Najradšej mala veľké kusy hrubej kože, z ktorej dedko vyrezával podrážky a obsece. Kusy kože boli tak veľké, že sa nedali nikde spratať a tak ležiavali na dlážke pri vysokej polici, v ktorej boli naukladané desiatky drevených kopýt. Kože boli prirodzeným napätím stočené do tvaru veľkých valcov a malá Kira do nich s potešením po štyroch vliezala. A trávila v nich celé hodiny.

Keď robila na dvore nejakú neplechu, babka ju sem tam okríkla: „Čo to robíš? Nemôžeš sa zmestiť do kože?“ A Kira hneď bežala do dedkovej vrštade, aby babke ukázala, že do kože sa zmestí pomerne ľahko. Nikdy nerozumela, prečo to babka tak zdôrazňuje, keď vliezť do kože bolo také jednoduché a navyše veľmi príjemné.

V dedkovej vrštadi robila Kira i užitočné veci. Keď dedko videl jej veľký záujem o búchanie okrúhlym obuvníckym kladivkom, dával jej vyrovnávať pokrivené kovové klince. Dedko bol šetrný a krivé klince nikdy nevyhadzoval. Kira ich rada s veľkým buchotom vyrovnávala na drevenom prahu v dverách vrštade. Šlo jej to dobre. Od malička bola zručná, možno aj vďaka tomuto remeselníckemu tréningu, ktorého sa jej denne dostávalo a tak si už v troch rokoch ušila svoje prvé topánky. Dedko jej dovolil použiť zbytky drahocennej kože. Kira si na ne obkreslila bosé nohy, ako to odkukala od dedka, ostrým knaipom, na počudovanie bez úrazu, si z nich vyrezala podrážky a z mäkšej kože vystrihla pracky potrebnej dĺžky a dlhou draťvou navlečenou do dvoch krivých ihiel ich prišila. Na svoje veľdielo bola veľmi pyšná, aj keď jej dedko predsa len máličko pomáhal a hneď ich šla predviesť svojej kamarátke od susedov, s ktorou sa často hrávala.

D
edko bol dobrý majster. Chýr o jeho precíznej práci sa niesol široko ďaleko a butlava vrbatak k nemu chodilo denne veľa kunčaftov. Najmä ženy zo susedných dedín rady merali dlhú cestu, len aby im mohol práve on ušiť nové čižmy, poltopánky či sandále z kvalitnej kože rovno na mieru. Keď prišli, vždy si najprv posedeli na vyrezávaných drevených stoličkách, aby si vydýchli po únavnej ceste do kopca, lebo dedko býval vo vinohradníckej oblasti vysoko nad mestom. Po najnovších klebetách o všetkých možných príbuzných a známych, ktoré dedkovi porozprávali si vyzuli topánky a nohu len v tenkých štrimfliach položili na čistý papier, aby si ju dedko obkreslil a vzal si všetky potrebné miery na nové topánky. Kira sa celé hodiny vydržala dívať ako dedko šil. Najprv si vybral tie najlepšie kusy kože na ne nakreslil jednotlivé časti topánky, ako ich podľa miery vyrátal, knajpom jemne stenčil okraje mäkučkej, lesklej kože, aby netlačila, na nádherných obuvníckych strojoch značky Singer ich ozdobne zošil a napol na kopytá. Keď vršky chytili tvar, šidlom narobil pravidelný hustý rad dierok a prišil ich k podrážkam silnou draťvou, ktorú dvomi krivými ihlami prevliekal, pričom švy poctivo sťahoval. Pri práci používal i veľkú mašinu, ktorá brúsila, šmirgľovala, leštila a ktovie, čo ešte. Narobila pri tom strašný hluk a hrozivo nadúvala dva veľké čierne látkové mechy nad podlahou. Kira vždy radšej vybehla von, lebo sa mašiny bála a iba spoza dverí po očku pozorovala tento obuvnícky kombajn a dedka, ktorý ho smelo spúšťal i vypínal. Dedkove topánky boli veľmi pekné, často ich zdobil drobnými dierkami, či ozdobným štepovaním, ba dokonca aj šnúrky ukončil malými koženými zvončekmi. Bolo to fascinujúce divadlo a Kira sa naň vydržala dívať znova a znova celé roky, kým nešla do školy, do prvej triedy. Aj neskôr sa rada vracala do dedkovej vrštadi na kus reči a znova sa nadýchať jednej z typických vôní detstva.

Dedko choval aj včely. Vedľa vinohradu mal naukladaný dlhý rad úľov. Kira bola na včely zvyknutá. Nebála sa ich a často sa hrávala rovno pred úľmi. Počúvala ich bzukot a dívala sa, ako s veľkým nákladom peľu sa vracajú do svojho úľa. A neúnavne lietajú sem a tam.

Jedna zablúdená včela Kiru raz predsa len pichla. Aj keď Kira bola ešte maličká vedela, aké užitočné sú včely a dokonca aj to, že za splašené poštipnutie platia svojím životom. Poštípaná ruka Kiru bolela, ale dedkovi ani babke sa nepriznala, lebo jej bolo veľmi ľúto, že kvôli nej teraz včelička zahynie. Len tíško čakala, kedy dedko príde na to, že má o jednu včelu menej. Aj si preto veru poplakala, keď si večer mamička všimla, že je akási opuchnutá.

Keď bol vhodný čas a začínali kvitnúť agáty alebo les, previezol dedko úle tam. Chodili sa potom na včely pozerať a stáčať med na červenej motorke so sajtkou. Dedko musel byť veľký frajer, lebo mal až dve krásne a silné Jawy. Kira na nich často len tak sedávala aj so založenými okuliarami, kým stáli podopreté pod višňou uprostred dvora.

Ešte mal dedko veľký vinohrad a v ňom veľa koreňov výborného hrozna všetkých farieb. Keď začínalo zrieť, chodila tam Kira každý deň a skúšala, ktoré strapce sú už zrelé. Slniečko príjemne hrialo a nalievalo zrnká sladkou šťavou. Kira mala už ako malý mravec vychodené cestičky od koreňov s krásne ružovými strapcami, k tmavomodrým, potom k žiarivo žltým a potom skúšala, ktoré ďalšie strapce dozrievajú a potom to obišla ešte raz a potom ešte raz.

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, NitraNajlepšie a najsladšie bolo vždy to hrozno, okolo ktorého bzučali včely a osy. Babka sa hnevala na osy, že načínajú zdravé bobuľky. Na včely sa nehnevala, lebo včely samé hrozno nahrýzť nevedeli a tak sa kŕmili už len na lepkavých strapcoch, ktoré už vďaka osám nemali veľkú cenu. Babka každý druhý deň, veľmi skoro ráno nazbierala dva košíky čerstvého hrozna, malými čiernymi nožničkami povystrihovala zo strapcov všetky suché či osami nahryznuté bobuľky, bezchybné hrozno poumývala a zaniesla na rinek. Tam pekné hrozno vždy prvá popredala a vrátila sa domov s pár korunkami, nákupom a nejakou malou dobrotou pre Kiru. Kira ju čakávala na lavičke pod višňou a tešila sa hlavne na zmrzlinu v priesvitnej mištičke s drevenou paličkou, ktorá sa vždy celkom rozpustila, kým ju babka priniesla z mesta a Kira vlastne ani nevedela, že by mala byť studená.

Po návrate z rinku babka vždy chystala obed. Kira kľačala na stoličke pri veľkom stole, na ktorom babka naťahovala štrúdľu tak, že cesto viselo až dole, hlboko cez okraje stola. Často robila aj slíže. Vyvaľkala cesto, narezala ho na pásiky, poukladala ich v presne zaužívanom poradí na seba a šikovne krájala veľkým nožom slíže, že len tak od ostria odfrkovali.

Kira mala najradšej „špinavé slíže“. Tak pomenovala výborné zapekané slíže, ktoré babka robila tak, že na vrstvu uvarených slížov dala slivkový lekvár, na to slíže, na to pomleté orechy s cukrom, na to slíže, na to pomletý mak s cukrom, na to znovu slíže a hotovo. Zapiekla ich v trúbe. Kira ich vyjedala ešte horúce a nevedela, ktorú vrstvu má zjesť najskôr, tak boli dobré.

Kira mala babku veľmi rada a babka sa na svoju vnučku vždy dívala s veľkými láskavými očami. Keď bola Kira väčšia, babka jej prezradila, že sa za ňu každý deň modlí k Panenke Márii, pretože Panenka Mária ženy vždy vyslyší i ochráni. Bolo to zvláštne, ale v ťažších chvíľach života to Kira cítila ako veľkú oporu. Že sa za ňu babka modlí. A vždy si to pripomenula, keď bolo treba.

Teraz sa už babka za ňu viac nepomodlí. Prešla i s dedkom na onen svet. Dedko odišiel prvý. Dožil sa vysokého veku a bol veľký bojovník. Hoci ho v zime zachvátil silný zápal pľúc, na jar sám skopal celý svoj veľký vinohrad a tak každý rok znova a znova, až kým ťažoba života naň definitívne nedoľahla a dedko nezostal ležať. Bolo to pre neho ťažké obdobie, pretože napriek úplnej ochabnutosti tela si zachoval jasnú myseľ, ktorou sa nemohli pochváliť ani mnohí mladí ľudia. A práve preto si naplno uvedomoval svoju nemohúcnosť, to že sa už nikdy nepostaví na vlastné nohy a že je odkázaný len na pomoc najbližších. Chcel už zomrieť. Často to opakoval, až kým naozaj nezomrel.

Zakryli zrkadlá a otvorili dvere i okná, aby jeho duša našla cestu von. Kira neplakala. Bola na to pripravená a stále si v mysli koldokola opakovala, že dedko si už želal zomrieť a takto mu je už lepšie. Bez sĺz stála aj nad jeho hrobom a dívala sa na padajúce hrudy zeme. A vtom sa jej ako obrázkové karty naraz vysypali všetky tie obrázky z detstva. Malinký stolček a stoličky, ktoré jej dedko vyrezal, klaunovská čiapka z papiera, čo jej urobil a všetky tie zatlčené klince a rady a príbehy, ktoré dedko ako dobrý rozprávač rozprával svojim vnukom. Zalial ju príval sĺz a plakala a plakala za svojím dedkom a nechápala viac tie rozumné slová v pozadí mozgu, že takto je to lepšie...

S babkou to bolo inak. S ochabnutým telom uleteli aj myšlienky. Vôbec si neuvedomovala, že leží nevládne na posteli. Jej myseľ lietala v celkom iných dimenziách a bola šťastná. Znova opatrovala malé deti, rovnako ako voľakedy Kiru, stretala sa s priateľmi, mala vlastný vysnený a milosrdný svet. O babku sa starala Kirina mama, v ktorej už babka nerozoznávala svoju dcéru, ale nazývala ju anjelom. „Anjel, môj anjel prišiel!“ vítala ju s vďačnými očami babka.

Kira pristúpila naposledy k jej posteli. Babke sa rozjasnila tvár a rozžiarili sa oči, len čo sa dotkla pohľadom Kiri. Jej dušu zaplavila vlna lásky. Aj Kira pocítia ten vzájomný dotyk duší ako teplý závan jarného vánku.

„A vieš, kto ťa prišiel navštíviť?“ spýtala sa babky Kirina mama stojaca pri posteli. Babka sa trochu strhla, akoby jej čosi pretrhlo sen, zalovila v pamäti, ale na Kirino meno si už nespomenula. Len duša cítila blízkosť milovaného človeka.

Keď babka zomrela, muselo to cítiť i nebo. Zapadajúce slnko horelo zvláštnym pomarančovým svitom a svietilo priamo popod mohutnú, čudne jednoliatu platňu oblakov zloženú z tisícov malých slzičiek, akoby sa blížil tajfún. Lúče zapadajúceho slnka sa odrážali zospodu od tohto oblačného stropu tak intenzívne, že všetky tiene padali na opačnú stranu, ako by bolo prirodzené, smerom k zapadajúcemu slnku. Kira predtým nikdy taký podivný a zároveň sugestívny úkaz nevidela a cítila, že i príroda vie, že odchádza dobrá a láskavá, nádherná ľudská bytosť. Len babkin dom so záhradou boli ponorené do hlbokého, smutného a chladivého šera, akoby sa celkom vymkli okolitému svetu.

V Kirinej duši sa rozľahol zvláštny, nedefinovateľný pocit. Slová ako smútok, strata, bolesť či prázdnota by ho len ťažko mohli popísať a vôbec nie vystihnúť. Jej duša i srdce akoby splynuli s dušou blízkej bytosti a stali sa jedno. A zároveň pocítila v sebe striebristé vody horských riav, pokoj chodníčkov vedúcich na čistinku zaliatu mesačným svetlom, tiché svetlá svätojánskych mušiek a trblietanie vzdialených hviezd. V jej očiach sa nezjavili slzy, ale sa celé premenili na šíro šíry oceán omývajúci zradné tmavé brehy vráskavého mozgu pamätajúceho zrod plejád i bohov na Olympe. Ponorila sa hlboko do seba a vonkajší svet bol pre ňu len ozvenou prichádzajúcou z veľkej diaľky.

Kira vybrala z police múku, veľký vandlík, čistý obrus na drevený stôl a zamiesila cesto na štrúdľu. Opäť sa cítila ako malé dievčatko kľačiace na stoličke pri pomúčenom stole s obdivom hľadiace na babkine vráskavé ruky, ako naťahujú tenučké cesto ďaleko za hrany stola. Dívala sa na svoje vlastné ruky, ako sa ponárajú do voňavého cesta a ťahajú ho a ťahajú dotenúčka, aby ho potom pofŕkali masťou a naplnili sladkými jabĺčkami, hrozienkami a makom. A potom len ticho sedela na kuchynskej stoličke v zamúčenej zásterke a dlho hľadela cez sklenené okienko, ako štrúdľa v horúčosti trúby dostáva zlatistú farbu a ako sa jemne odlupujú tenučké vrstvy cesta meniac všetko to dobré a ľudské skryté v daroch zeme na čistý pocit domova.

Keď štrúdľu pokrájala a posypala práškovým cukrom, ktorému odovzdali neopakovateľnú vôňu čierne kúsky vanilky tak, ako to robievala babka kedysi, cítila sa opäť vyrovnaná. Hladina jej vnútorných oceánov sa ustálila, vyčírila a Kira vedela, že babka, dedko i všetci ostatní predkovia budú v nej žiť naďalej a jemne sa pripomínať vôňou koláčov, kožených topánok, zrelých bobúľ hrozna, dobrého vína, bzukotom včiel i farbou kvietkov v záhradách. Cítila ich v každej svojej bunke, vo svojej krvi a vedela, že aj keď boli len jednoduchými ľuďmi nikto z nich nežil a nezomrel nadarmo. Že aj keď schátrajú ich domy, rozparcelujú sa záhrady, vyschnú, alebo sa vytnú staré stromy, pod ktorými sedávali a pomníčky na ich hroboch odvanie čas, stále tu budú vďaka citom a láske, ktorou sa zapísali do duší svojich potomkov...

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, Nitra

ĎALŠIA KAPITOLA

Prihlásenie