Späť

8. DIVOKÁ ŠELMA

Počet zobrazení: 1159

Kira zavrela oči a tíško zaspala. Potrebovala si ešte dobre oddýchnuť, kým pôjde domov a zapojí sa do zvyčajného rýchleho kolotoča všedných dní, ktorý ju tak neľútostne vyhodil sem, na skalnaté pobrežie bolestí, keď už nestíhala jeho rýchlemu tempu. A tam, kdesi hlboko v duši, sa zakorenil strach. Stará čínska medicína podmieňuje vznik jednotlivých ochorení práve psychickým stavom človeka, jeho myšlienkami a postojom k životu. A obličky podľa východných lekárov reagujú najmä na strach. Na čas, keď sa v duši náhle schladí. Kira si nemyslela o sebe, že by bola zrovna strachopudom, ale vzhľadom na fakt, že práve tento orgán bol jej najslabším ohnivkom, musela to prijať ako fakt a prehodnotiť, z čoho jej podvedomý strach pramení. Dobre naladená babka ležiaca v nemocnici na susednej posteli začala hneď trénovať, aby bolo lepšie. Zjedla celú polievku a keď prišiel popoludní syn na návštevu tvrdila, že už je jej oveľa lepšie. Syn bol inej krvnej skupiny ako zvyšok rodiny. Svoju mamu pochválil, ako dobre vyzerá, upratal jej stolík, nalial čaj, porozprával pár zaujímavostí a nechal jej kúsok sladkého pečiva, ktoré babka zjedla celé s čajom ešte pred večerou. Do tej sa pustila tiež a potom zaspala sladkým a hlbokým spánkom.

Aj Kira sa už cítila lepšie. Bolesti poľavili a horúčka ...

DIVOKÁ ŠELMA

Dobre naladená babka ležiaca v nemocnici na susednej posteli začala hneď trénovať, aby bolo lepšie. Zjedla celú polievku a keď prišiel popoludní syn na návštevu tvrdila, že už je jej oveľa lepšie. Syn bol inej krvnej skupiny ako zvyšok rodiny. Svoju mamu pochválil, ako dobre vyzerá, upratal jej stolík, nalial čaj, porozprával pár zaujímavostí a nechal jej kúsok sladkého pečiva, ktoré babka zjedla celé s čajom ešte pred večerou. Do tej sa pustila tiež a potom zaspala sladkým a hlbokým spánkom.

Aj Kira sa už cítila lepšie. Bolesti poľavili a horúčka klesla.
„240,“ blyslo jej hlavou. „Je tam napísané 240.“ Dívala sa na biely krúžok s modrými paličkami, na ktorý tak ubolene civela minulú noc bez toho, aby si uvedomila, že je to číslo na večne otvorených dverách nemocničnej izby. I teraz nimi prúdilo do tmy noci trochu svetla z chodby. Oddelenie bolo tiché. Len tu a tam zašuchotali papuče niektorej pacientky, ktorá vypila na noc priveľa čaju.

Vtom sa steny chodby otriasli hrozivým zrevaním divokej šelmy. Zároveň s prudkým vrznutím postelí a preľaknutým vzlykom sa strhli zo dve ženy na najbližších posteliach a ozvalo sa nešťastné „Ježišmária!“. Hrozný rev pokračoval. Rinul sa chodbou v pravidelných intervaloch, triasol oknami i ušnými bubienkami pacientiek. Mohutná postaršia žena vo fialovej nočnej košeli ležala na boku ledabolo zakrytá paplónikom, ktorý len sťažka mohol skryť jej kypré telo a nahlas chrápala. Chrápala neopísateľným spôsobom a nevídanou intenzitou. Určite sa musela v minulom živote v levej koži preháňať náhornými plošinami rovníkovej Afriky. Aj dnes by poľahky zahnala zopár statných samcov. Každé hromové zarevanie bolo rovnako prekvapivé a rovnako intenzívne. Postupne sa začínal ozývať chichot z izby najvzdialenejšej od zdroja nočného hluku. „To je strašné!“ chichotali sa pacientky.

Sestrička chodila po chodbe a nazerala do izieb, koľko škôd napáchal ten strašný nočný randál a koľko žien nespí. Okrem chrápajúcej pacientky spala asi len dobre najedená babka, spokojne odfukujúca na posteli vedľa Kiri. Tiež začala chrapkať a pomaly pridávala na intenzite. Ale tomu drásavému revu prúdiacemu oddelením nebola žiadnou konkurenciou. Naopak. Ako svrček na májovej lúke, alebo ako skúsený papagáj začala babka chytať rytmus a inšpiráciu. Svoj chrapot modulovala podľa toho, čo vznikal o dve izby vedľa a držal v bdelom stave všetky pacientky oddelenia. Kira sa započúvala do toho simultánneho chrápania a vybavovala si pred očami zvieratá, ktorým boli takéto zvuky vlastné. Chvíľu revali ako levy v ruji. Potom ten hromový zvuk prešiel do pravidelného kŕkania žiab a babka sa okamžite prispôsobila. Nakoniec pripomínali veľkých nílskych krokodílov. Kira nevedela, ako revú krokodíly, ani či vôbec vydávajú nejaký zvuk, ale ten mohutný chrapot k ich otvoreným papuliam s ostrými zubami veľmi pasoval. Ako obyčajne v podobných situáciách, pochytil ju záchvat tlmeného smiechu. Pretože sa nemohla smiať nahlas na celé kolo, vybuchovala potichu po každom vydarenom duete, až si musela utierať slzy manžetou pyžama. Keby ju niekto pozoroval, určite by si myslel, že srdcervúco narieka a paplónom sa snaží vzlyky tlmiť.

Ruka, v ktorej mala už pár dní permanentne zavedenú hadičku na infúzie ju začala bolieť a mierne opúchať, ale to jej nijako zvlášť nevadilo a bola šťastná, že nespí hneď vedľa tej nešťastnej ženy, ktorá sa v noci premieňa na divokú šelmu ako Mr. Hyde. Jej duša sa cítila slobodne, oveľa slobodnejšie ako minulú noc, keď v bludných kruhoch myšlienok bola len hračkou svojich emócií. Popoludní naozaj začala opretá o vankúš na pokrčených kolenách písať svoje zážitky i pocity na použité zúbkované papiere z počítača, ktoré jej mama vypýtala z nemocničnej lekárne, kde kedysi dlho pracovala.

Pretavovala do slov všetko, čo zažívala, čo videla i na čo si spomenula a cítila, ako sa jej srdce znovu plní krištáľovou živou vodou porozumenia a optimizmu. Už necítila žiaden hnev, ani vzdor iba hlbokú lásku ku všetkým ľuďom okolo seba. Mala ich rada takých, akí boli. S chybami i prednosťami s túžbami i predstavami, hľadajúcich svoje miesto v popletenom ľudskom mravenisku. Bútľavá vŕba nadobro očistila jej dušu.

porozprával pár zaujímavostí a nechal jej kúsok sladkého pečiva, ktoré babka zjedla celé s čajom ešte pred večerou. Do tej sa pustila tiež a potom zaspala sladkým a hlbokým spánkom.   Aj Kira sa už cítila lepšie. Bolesti poľavili a horúčka klesla. „240,“ blyslo jej hlavou. „Je tam napísané 240.“ Dívala sa na biely krúžok s modrými paličkami, na ktorý tak ubolene civela minulú noc bez toho, aby si uvedomila, že je to číslo na večne otvorených dverách nemocničnej izby. I teraz nimi prúdilo do tmy noci trochu svetla z chodby. Oddelenie bolo tiché. Len tu a tam zašuchotali papuče niektorej pacientky, ktorá vypila na noc priveľa čaju.

ĎALŠIA KAPITOLA

Prihlásenie