Späť

6. BABKA

Počet zobrazení: 1152

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, NitraBabka na susednej posteli sa pomrvila. Včera mala tiež ťažký deň. Ráno ju začalo preháňať a bolo jej trápne otravovať jedinú sestričku na oddelení prosbou o misu, najmä keď to bol podchvíľou planý poplach a tak sa párkrát stalo, že to nestihla. Chúďa babka sa tak snažila rýchlo zliezť z postele, že si temer povytŕhala hadičky...

BABKA

Babka na susednej posteli sa pomrvila. Včera mala tiež ťažký deň. Ráno ju začalo preháňať a bolo jej trápne otravovať jedinú sestričku na oddelení prosbou o misu, najmä keď to bol podchvíľou planý poplach a tak sa párkrát stalo, že to nestihla. Chúďa babka sa tak snažila rýchlo zliezť z postele, že si temer povytŕhala hadičky, ktoré jej už 19 rokov odvádzali moč z tela do sáčkov zavesených na posteli. Márne. Sestrička síce bez slova poutierala červenú stoličku i celú babku, pekné nové ružové pyžamko sa však muselo vymeniť za čisté a putovalo do kovovej skrinky pri posteli, aby tu počkalo na návštevu príbuzných.

Babke bol tento ľudský prehrešok taký trápny, že celkom stratila pevnú pôdu pod nohami. Nechcela už nič jesť, ani piť, podchvíľou si pýtala misu a potom ju previnilo vracala, že zase nič a na nás sa dívala plachými, vystrašenými očami srnky.

Poobede jej prišla návšteva. Vnuci chceli starkú vyšibať a popolievať, ako sa na polievací pondelok patrí a tak sa vôňa veľkonočného parfumu šírila celým oddelením. Priniesli jej i malý košíček s vajíčkami, baburiatkami a snežienkami, ktorý položili ako veľkonočnú dekoráciu na nemocničný stolík, ktorý skrýval vo svojom najzadnejšom kúte ružové pyžamo so smradľavými hnedými fľakmi. Toho sa babka najviac bála.

„A čo máte, mama, zase nové pyžamo?“ všimla si hneď dcéra.
„No, dneska ma sestrička prezliekla,“ odpovedala babka diplomaticky. „A toto môžeš zobrať oprať,“ naznačila.
„Ná, a čo toto už nebolo dobré?“ Nepochopila dcéra rozpaky svojej mamy, ktorá zjavne nechcela riešiť tieto háklivé veci pred nastúpenými chlapmi z celej rodiny.
„No, voľajako sa necítim dobre.“ Zahovárala babka. „A aj nohou už nehýbem.“
„Ale teraz tu už nemá žiadne pyžamo,“ vracala sa dcéra k téme. „To jej budeme musieť kúpiť ešte jedno nové. Veď s tými fľakmi jej to tu už nemôžeme obliecť. To minulé mám namočené už týždeň a vôbec to nepúšťa.“ A pokračovali svorne vo vášnivej dišpute, či sa ešte babke vzhľadom na blížiacu sa osemdesiatku vôbec oplatí kupovať nejaké pyžamo.

Kira sa zadívala na babku zahnanú do kúta ako bezbranné zvieratko. Nechcela byť nikomu na obtiaž, ako každý starý človek. A už vôbec nie svojim najbližším.
„Je to so mnou už stále horšie a horšie,“ upadala babka na duchu. „Ktovie, dokedy tu ja ešte budem...“ dodala smutne.
„No veru, veru,“ pritakali svorne vnuci.
„Veď uvidíme.“ Skonštatovala dcéra prakticky a pobalila babkine zvršky do igelitky.
„No, veď sa so mnou už nezdržujte,“ povedala babka.
„Veru, ideme ešte na návštevu k bratovi,“ rozlúčila sa dcéra, vnuci zamávali šibákmi a boli preč.

Kire prišlo babky veľmi ľúto. „Vy ste museli byť veľká fešanda, keď ste boli mladá,“ zakričala Kira cez celú izbu, lebo babka na jedno ucho zle počula.
Babka natočila hlavu: „Tri deti som vychovala a do jedného roka som ich kojila.“ Potešila sa babka nečakanému záujmu. „Do päťdesiatky mi nič nebolo. Bola som zdravá, vládala som všetko porobiť. Ale potom to už bolo horšie. Vyoperovali mi maternicu a chodila som aj na ožarovanie. Štrnásťkrát ma ožarovali. A toto tu,“ ukázala na hadičku vychádzajúcu z boku, „mám už 19 rokov. Potom som mala veľmi ťažký zápal pľúc a snívalo sa mi, že umriem. Videla som aj svoj pohreb na našom dvore. Ale nakoniec to nebol môj pohreb, ale jeho. Môjho muža. On bol taký krásny,“ zasnila sa babka. „Krásny ako ruža. Červený!“ Zdôraznila, aby čo najlepšie vyjadrila svoj obdiv k mužovi trvajúci už dobrých šesťdesiat rokov.

„Zvláštne,“ pomyslela si Kira. I jej babka opisovala svoju mamu, ktorú stratila v rannom detstve ako krásnu, vysokú ženu, červenú do tváre. A práve túto farbu vždy zdôrazňovala ako korunu jej krásy. Aj Kirina tvár bola vždy červenšia ako tváre ostatných dievčat, ale za veľkú výhodu to teda nepovažovala.
„Veru, bol urastený, krásny chlap ako červená ruža.“ Zopakovala babka a so žiariacimi očami pozrela na Kiru.

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, Nitra„Ale aj vy ste museli byť veľmi pekná dievka,“ povedala úprimne Kira. Už na začiatku si všimla jej pekný profil a láskavé tmavé oči.
„Ale nie, nie,“ zaprotestovala babka, ktorá sa vlastnou krásou už dávno nezaoberala.
„Ale áno, aj teraz ste pekná, aj farbu máte veľmi dobrú. Aj vy ste ako ruža,“ vytiahla Kira eso z rukáva, keď videla, čo na babku robí najväčší dojem.
„Tak vy si myslíte, že bude lepšie? Veď mi tu ani jesť nechutí, aj keď tu dobre varia. Aj parádny kus šunky nám dali. S vajíčkom. Ale mne nijako nechutí. A to s človekom už nie je dobre.“
„Veď ste toho zjedli dosť. A včera aj trochu polievky. To stačí. Keď sa nehýbeme, ani jesť nám netreba,“ dodávala Kira cielene babke odvahy. „Aj s nohou už dobre hýbete. Za chvíľku budete doma záhradku okopávať.“
„Mám ja doma takú presklenú verandu, ktorá je plná kvetov. Muškáty obyčajné i ťahavé a ešte tie jedny, no, neviem ako sa volajú, ale sú velice pekné,“ ožila babka.
„Len neviem, kto ich popresádza.“
„No veď už vyzeráte oveľa lepšie. Keď to takto pôjde, za chvíľu ich sama všetky popresádzate.“
„Myslíte, že naozaj ešte lepšie bude?“ Potvrdzovala si babka s hlbokou vierou v hlase.
„Lepšie, oveľa lepšie.“
A babka sa začala usmievať.

ĎALŠIA KAPITOLA
 

Prihlásenie