Späť

4. EXISTUJE VÔBEC BUDÚCNOSŤ?

Počet zobrazení: 1120

Bútľavá vŕbaNoc bola dlhá. Hustá vrstva horúčosti obklopovala ubolené telo a kropaje potu lepili k nemu mokré pyžamo. Hlava plná splašených myšlienok trešťala a prinútila Kiru vstať. Kolísavo šla osvetlenou chodbou. Z pootváraných izieb sa vytrvalo ozývalo hlasné chrápanie a vrzgot postelí, ale tieto zvuky noci...

EXISTUJE VÔBEC BUDÚCNOSŤ?

Noc bola dlhá. Hustá vrstva horúčosti obklopovala ubolené telo a kropaje potu lepili k nemu mokré pyžamo. Hlava plná splašených myšlienok trešťala a prinútila Kiru vstať. Kolísavo šla osvetlenou chodbou. Z pootváraných izieb sa vytrvalo ozývalo hlasné chrápanie a vrzgot postelí, ale tieto zvuky noci tvorili pre Kiru len nezaujímavú kulisu. Pustila si na ruky silný prúd studenej vody a omyla si tvár, aby schladila horúčosť i spenené myšlienky. Neponáhľala sa späť do postele. Mokré pyžamo prilepené na telo príjemne chladilo. Pocítila miernu úľavu. Na opustenej chodbe zastala pri nástenke, na ktorej bol špendlíkmi pripnutý jedálny lístok, program bohoslužieb v miestnej kaplnke a Charta práv pacientov. Čítala ju bod po bode.

Právo na utajenie informácií o zdravotnom stave. Pietne zaobchádzanie s mŕtvym telom, právo na pripomienky a sťažnosti ... Musela sa pousmiať. Dvere ambulancie a všetkých izieb pacientiek boli dňom a nocou otvorené a tak každý chtiac-nechtiac vďaka dobrej akustike nemocenskej chodby mohol počuť diagnózy i odporúčania, rutinné otázky lekára, odpovede pacientiek i osobné trkotanie sestričiek. Nevadilo jej to. Tu sa to bralo inak. Zábrany i roly, ktoré človek vonku za stenami nemocnice hrá, strácali svoj význam. Ženy v nočných košeliach nosili ako dlhý náhrdelník milosrdenstva na krku obväz so zaveseným priesvitným vreckom na moč, ktorý doň neustále prúdil hadičkami priamo z obličiek. Nahota či vykonávanie potreby na izbe medzi ostatnými ženami tu neboli tabu. Tu neznamenalo celkom nič, na čo sa človek za múrmi nemocnice premení, aký významný post zastáva, aké má vzdelanie, úspechy či ambície, ako sa oblieka, či ako sa živí. Tu sa ľudia delili len na pacientov a ošetrujúci personál. Na tých, ktorí si už sami nevedeli poradiť a na tých, ktorí vedeli, čo a ako.

Právo na pietne zaobchádzanie s pozostatkami tých, ktorí to nakoniec vzdali. Spomienka zaviedla Kiru späť do čias, keď študovala na univerzite tešila na návštevu pitevne, ktorú mal jej krúžok absolvovať ako praktické cvičenie svojho študijného odboru. Zvedaví študenti si nechceli nechať túto skúsenosť ujsť a očakávali silný zážitok. Pre Kiru to silný zážitok naozaj bol. Vo fakultnej pitevni bolo niekoľko chladných kovových stolov a intenzívny, nepríjemný zápach prenikajúci až pod pokožku. Študenti sa zvedavo obzerali, mŕtvych nevideli zatiaľ nikde. Len v kúte bola zložená kopa špinavého šatstva. Vlastne nie, bol to o stenu opretý mŕtvy človek. Obeť dopravnej nehody spred niekoľkých hodín. Zablatené, krvavé oblečenie dokumentovalo jeho tragický koniec. Kire prišlo trochu mdlo a tak sa bokmi oprela o jeden z kovových pitevných stolov a vzápätí odskočila, pretože naň už kládli ďalšieho nebožtíka. Študenti sa dívali na nahé telo muža, ktoré patológ dlhým skúseným ťahom skalpela otvoril, aby našiel príčinu smrti. Prezrel štruktúru pečene, srdcového svalu, pľúc. Mŕtvy muž mohol mať tak okolo päťdesiat a vnútorné orgány mal v relatívne veľmi dobrom stave. Jeho osud spečatila korunka zo zuba, ktorá sa v noci uvoľnila a spiaci muž sa prozaicky okolo štvrtej nad ránom zadusil.

Patológ ukončil pitvu i názornú prednášku pre študentov, všetky kúsky natenko rozrezaných vnútorných orgánov pozbieral, hodil do dutiny brušnej spolu s handrou, ktorou predtým poutieral stôl a telo nahrubo zašil. Kire prišlo mŕtveho muža ľúto. Veď ešte včera sa tešil dobrému zdraviu a žil si svoj život nemysliac na jeho koniec ako každý zdravý človek. Kira už celé mesiace vedela, že pôjde na pitvu človeka. Keby ho bola poznala, možno by mu ešte včera večer bola nadšene rozprávala, že na druhý deň ráno sa pôjdu pozrieť na pitvu. Na jeho pitvu! Pochytil ju pocit márnosti. „Bože, o čom je tento život! Kam spejeme s tým večným pocitom nesmrteľnosti, kam utekáme? A načo, keď sme po jednom znenazdajky odstreľovaní ako vojačikovia pri cezpoľnom behu!“ Rebríček hodnôt sa náhle celkom poprevracal.

Patológ pracujúci pri susednom stole stiahol kožu z hlavy muža, ktorý zahynul pri dopravnej nehode a malá motorová píla sa s nepríjemným pišťaním zahryzla do lebečnej kosti. Kira pocítila, že na ňu idú mdloby. Predstava, že sa zosype na niektorý z pitevných stolov ju donútila vyjsť von z miestnosti, kde už posedávalo niekoľko jej bledých kolegov. „Kde máte cvičenia, v pitevni, či na chodbe?“ spustil na nich urastený, dobre živený profesor, ktorý prechádzal okolo. „Striedavo, aj tu, aj tam,“ nedala sa Kira. „Je tam strašný zápach,“ dodala zmierlivo. „Tak to ste tu mali byť minulý týždeň, keď sme pitvali telo, ktoré bolo dva mesiace pod vodou.“ Kira sa zdvihla a poslušne sa vrátila späť do pitevne.
Analýza mozgu mŕtveho spela ku koncu. Patológ rovnako ako predtým jeho kolega všetky kúsky vnútorností vrátane mozgu zašil do brucha, lebečnú dutinu vypchal novinami a zatiahol kožou. „Prečo?“ zdesene sa pýtala Kira, „prečo tie noviny? Veď on možno celý život noviny nečítal a teraz ich má plnú hlavu! Tak toto by som ja zažiť po smrti nechcela,“ pomyslela si paradoxne.

Tých pár hodín v pitevni spolu s dopravnou nehodou, ktorej svedkom sa stala len pár dní potom, ju poznamenali na zvyšok života. Viac ako rok sa jej márnosť a hľadanie zmyslu pozemského bytia premietali do každej myšlienky, do každého rozhodnutia, do každého plánu do budúcna. Existuje vôbec budúcnosť?

jarné slnko, ktoré mala tak rada. Pálivá bolesť v pravom boku sa neúprosne hlásila a horúčosť vnútri tela jej brala všetky sily a zahmlievala myseľ. Ach, tá nehoda. Prechádzala sa so svojou študentskou láskou a dnešným manželom po nábreží, keď celkom blízko narazilo do stĺpu v plnej rýchlosti auto. Bola už noc, šofér sedel v aute sám a asi zaspal. Kirin priateľ sa rozbehol k autu, aby mužovi pomohol. Spod kapoty sa dvíhal dym. Bála sa, že auto vybuchne a uvedomovala si, že napriek všetkým teoretickým znalostiam nevie, ako sa zachovať, ako bezvládnemu človeku pomôcť. Jej priateľ vyložil muža z auta zabezpečil mu dýchanie. Muž v bezvedomí krvácal a chrčal. Kira stála uprostred cesty a zastavovala autá. Hľadala niekoho, kto by pomohol, kto by mal aspoň lekárničku. Šoféri však iba pribrzdili, aby lepšie videli, čo sa stalo, ale keď zbadali muža na zemi, pridali plyn a rýchlo zmizli. Celý činžiak oproti bol v oknách. Ľudia opretí o lakte sa dívali na nočné divadlo. Zakričala im, aby radšej zavolali sanitku a políciu.

Na Kirino úpenlivé mávanie zastal autobus. Vystúpil z neho šofér a lekár, ktorý sa v ňom náhodou viezol a pomohli Kirinmu priateľovi s prvou pomocou. Ľudia v autobuse sa strkali a jeden cez druhého sa natlačili na sklo, aby lepšie videli. Dívala sa na ich tváre, na veľké rozšírené dychtivé oči, ktoré si nechceli nechať nič ujsť z nečakaného divadla. Cítila ich podvedomú túžbu po vzrušení, po krvi. Po tom, aby mohli zajtra známym rozprávať, čo zažili. Aké to bolo strašné! Oblažujúco strašné. Snáď sali tú energiu v povetrí, ktorá sa uvoľnila z tela pri náraze. Kira sa odvrátila od nich a rozplakala sa. Čakali dlho. Napriek tomu, že boli len kúsok od centra mesta a od nemocnice, polícia prišla za viac ako pol hodinu a sanitka ešte neskôr. Či to ten nešťastník prežil, alebo či skončil tiež na pitevnom stole sa už nikdy nedozvedeli.

Kira si prstami prečesala spotené polepené dlhé vlasy a odtrhla oči od Charty práv pacientov nakrivo pripnutej na nemocničnej nástenke a pomaly sa vybrala smerom k svojej izbe. Keď vošla do dverí, začula z babkinej postele povzdych: „ Jáááj, je to veľké šťastie, ísť sama na záchod!“

ĎALŠIA KAPITOLA
 

Prihlásenie