Späť

V budhistických chrámoch

Počet zobrazení: 1396

V budhistických chrámoch

Na ostrove Taiwan
Nad malebným Jazerom Slnka a Mesiaca na malom pahorku sa rozkladal honosný chrám strážený dvomi veľkými červenými psami ceriacimi už celé veky zuby na všetkých príchodzích. Nevedeli sme o histórii tohto chrámového komplexu temer nič a tak sme sa nechali viesť svojimi pocitmi. Okázalosť, pompéznosť a precíznosť šli nám v ústrety, keď sme vchádzali veľkou bránou k širokému schodišťu. Množstvo farieb a nádherných detailov tvorilo mozaiku hodnú obdivu. A to zrejme bolo i zámerom majstrov, ktorí tento chrámový komplex vytvorili. Bohatosť vzorov však pôsobila veľmi harmonicky a silno priťahovala pozornosť a teda i emócie a dušu návštevníkov. Pomedzi schodištia sa vlnili keramickí i kamenní vodní draci, na oltároch obložení kvetmi a čerstvým ovocím stáli v dôstojných pózach učiteľov pozlátené božstvá. Medzi jednotlivými priestormi boli okienka rôznych tvarov, ktoré lákali ísť stále ďalej a umne rámovali najkrajšie detaily i celé scenérie. A my sme prijali výzvu tvorivého ducha starej Číny a šli sme všetkými tými schodišťami, ktoré tam boli, smerom hore. Schody vedúce z poschodia na poschodie boli stále užšie, strmšie a menej okázalé.

Až celkom posledné uzučké schodište, po ktorom musel ísť už každý sám rovno nahor nás vyviedlo priamo k nebu. Vyšli sme medzi pozlátené strechy chrámov, ktorých rohy boli zdvihnuté nahor tak, ako kedysi rohy vojenských stanov, ktoré tak veľmi ovplyvnili architektúru starej Číny a okolitých ázijských krajín. Dívali sme sa na vody slávneho jazera hlboko pod nami, na pahorky porastené bambusovými hájmi lemujúce brehy jazera. Tu vysoko nad krajinou na najvyššom mieste chrámu, s hlavou v oblakoch mal človek chuť zhlboka vdychovať do seba svieži tropický vzduch a meditovať o kráse tohto nevšedného miesta a celého sveta vôkol.

Dym a vône
Po ceste nahor, bližšie k nebu nás zákonite čakal zostup k realite tohto sveta. Vdychovali sme vôňu obradných vonných tyčiniek, ktoré veriaci zapaľovali pred vchodmi do jednotlivých svätýň po celých stovkách. Vonné tyčinky sú tvorené vlastne zmesou rozdrvených liečivých a vonných rastlín Ázie. Prach z nich sa natočí na bambusové stebielko a keď takúto vonnú tyčinku zapálite, vôňa, ktorá sa začne šíriť po okolí pôsobí na človeka a na celý priestor okolo neho veľmi očistne a upokojujúco. Vôňa tvorená obsahom aromatických silíc a dym uhládzajú myšlienky, tíšia emócie a prebúdzajú unavené telo. Veľmi často sa používajú tyčinky z príjemného santalového dreva, ale i z vyvážených zmesí liečivých bylín pripravených podľa starých receptúr, ktoré vznikli ešte v časoch, keď ľudia načúvali zvukom, farbám i vôňam prírody, cítili toky energií a potôčiky zdravia vo svojom tele. S jemným dymom sa miešala príjemná všadeprítomná čínska hudba a rozochvievala v nás pocity šťastia, pochopenia a blaženosti.

Vstúpme do vnútra
Keď vchádzame do japonskej čajovne, musíme sa zohnúť. Skloniť svoju hlavu. Tento úkon fyzického tela prebúdza i hlboko v duši pokoru a skromnosť. Až vtedy, keď aspoň na chvíľu sme schopní pozabudnúť na naše všadeprítomné ego a s ním aj na naše postavenie, problémy a starosti, môžeme vychutnať a prijať taký jednoduchý a pritom všeobsažný nápoj, akým je čaj. Podobne, keď vchádzame do budhistického chrámu, musíme prekročiť vysoký prah siahajúci až po kolená. Až potom sme naozaj vo vnútri. Vo mne to vyvolalo určitú bázeň. Človek pocíti, že vstúpil dnu. Dnu z vonkajšieho sveta. Dnu do chrámu a zároveň i dnu do svojej duše. Do svojho vnútra.

Budhizmus a tolerancia
Pre Európana je každopádne veľmi zaujímavé vstúpiť do chrámu iného kontinentu, iného náboženstva, iného nazerania na svet. Budhizmus sa vlastne za náboženstvo ani nedá považovať, pretože sa v ňom nehovorí o Bohu. Budha bol človekom, ktorý prešiel svoju životnú púť a dospel ku konečnej realizácii, k osvieteniu a tým ukázal správnosť strednej cesty pokoja a striedmosti pre ostatných ľudí, ktorí ho ako svoj vzor postavili na piedestál obdivu a úcty. Posvätnosť a silná atmosféra budhistického chrámu pôsobí na každého vnímavého človeka rovnako ako kresťanské kostoly. Roztvára dušu a nechá ju načúvať vlastným hĺbkam skrytého vnútra. Tým, že vchádzame do iného chrámu s príjemnými pocitmi, nestávame sa ešte budhistami a nestrácame vlastnú identitu. Naopak. Každé čisté a posvätné miesto v nás rozoznie tie najjemnejšie struny vlastného Ja. A stávame sa vnímavejší k sebe, ale zároveň i k ostatným ľuďom. I k ľuďom vzývajúcich iných bohov s inou farbou pleti. A tak sa svet plní ďalšími kvapkami porozumenia a tolerancie.

Stretnutia s mníchmi
Okolo Jazera Slnka a Mesiaca vo vnútrozemí ostrova Taiwan je niekoľko pekných budhistických chrámov a tak sme sa zastavili ešte v jednom z nich. Pôsobil skromnejším ale aj prívetivejším dojmom a celý bol skrytý v korunách starých stromov a v tónoch klasickej budhistickej hudby. Pred ním visel obrovský starý bubon na ktorý sa udieralo veľkým dreveným ramenom zaveseným na kožených popruhoch. Mala som silné nutkanie rozozvučať tento nástroj a s ním i celé okolie silným očistným zvukom, ktorý prechádza do ľudského tela všetkými bunkami. Navzdory upozorneniam nášho holandského priateľa, že sa to robiť nesmie, ako to stojí čierne na bielom na papieri s čínskymi znakmi, som rozhojdala rameno bubna. V tej chvíli som však zbadala vo vnútri chrámu pohybovať sa jedného z mníchov vo svojom typickom pomarančovom odeve a zrazu som pocítila, že nechcem byť votrelcom rušiacim život, zvyky a rituály ľudí žijúcich na týchto miestach vlastnou rozpustilosťou a zvedavosťou. Upokojila som starý bubon a vstúpila som do chrámu.

Stretnúť sa z budhistickými mníchmi je veľmi príjemné, pretože z nich žiari niečo viac ako pokoj a odovzdanosť Bohu. Sú veľmi uvoľnení, veselí a ochotní. A šťastní, ak vidia okolo seba záujem ľudí. Ale asi sú šťastní proste zo svojho vnútorného pocitu. Ich rozihrané oči a úsmevy tomu naznačujú.

Alena a Vladimír Ondejčíkoví

Prihlásenie