O hierarchii, rovnosti a čaji ...

O hierarchii, rovnosti a čaji ...

Je zvláštne, že celý náš svet je zostavený zo spleti rôznych hierarchií, do ktorých sa zaraďujeme zväčša sami, alebo sme do nich systémom automaticky zaraďovaní. Súťaživosť a dobrý pocit z toho, že sme šikovnejší, krajší, schopnejší a múdrejší ako ľudia okolo nás, dáva ilúziu sily. Je pravdou, že je aj motorom, ktorý ženie ľudstvo k pokroku, civilizácii a materiálnemu poznaniu.

Človek potrebuje pocit možnosti rastu. Častejšie však ide o rast a napredovanie v rámci skupiny, v ktorej sa nachádza, ako o rast vlastného vnútorného bytia. Ten býva vo vonkajšom svete málokedy ocenený. A tak sa stále porovnávame, pozorujeme a zachytávame zrkadlenie o nás samotných v očiach ostatných a snažíme sa dobehnúť do vytýčeného cieľa ako prví. Ak sa to nepodarí, tak hľadáme vysvetlenia a výhovorky, aby sme aspoň dodatočne zlepšili vlastné skóre. Náš život sa stal jedným veľkým závodiskom.

Nečudo, veď takto to funguje v celej živočíšnej ríši. Platia tu dva hlavné zákony boja o prežitie. Zákon zachovania jedinca a zákon zachovania druhu. Vždy, keď sa stretne pár jedincov, začína porovnávanie a vytvára sa spoločenská hierarchia. Svorky vedú statní alfa samci a pod nimi sa kontinuálne zoraďuje zvyšok skupiny.

Ak sa pozrieme do dejín ľudstva, zisťujeme, že spoločnosti postavené na rovnosti, slobode a bratstve ľudí nemali dlhé a ani šťastné trvanie. Akoby rovnosť na Zemi ani nebola prirodzená. Akoby to bola len fantazijná predstava utopistov. Akási nebeská fikcia. A potrebujeme vôbec rovnosť?

Do japonských čajovní sa vchádzalo po kolenách, so sklonenou hlavou a bez meča. Pri čaji kľačali na tatami vysokí hodnostári rovnako ako chudáci s jednoduchou miskou v rukách. Možno vo svete hierarchií malé chvíľky rovnováhy a rovnosti s prostou vôňou čaju zachytia ešte ten pominuteľný pocit, pri ktorom je človek človeku naozaj blízko. Popíjajme spolu čaj a chvíľku buďme sami sebou. Jednoduchí, šťastní a silní.

Alenka a Vlado Ondejčíkoví