Späť

Nostalgia čínskych záhrad

Počet zobrazení: 1325

Kedysi dávno v starej Číne, keď bol niektorý z početných cisárskych hodnostárov unavený službou a životom na cisárskom dvore, vzal si dlhé voľno a odišiel do ústrania. Na peknom mieste si kúpil kus pôdy a založil tam záhradu. Často i vyše roka pracoval na jej návrhu a realizácii. Rozmýšľal nad každým stromom a krom, vyberal kamene podľa farby, tvaru a podľa zvyklostí. Hľadal miesta pre záhradné jazierka, prirodzene vykreslil ich okraje a až keď mali konečný tvar, zvlnil terén a vyvýšil pahorok.

Srdce záhrad

Celá záhrada viedla návštevníka k bodu, ktorý tvoril jej srdce. Často ním bývala čajová chyžka, malý pavilón či kamenná lampa. Oválne kamene viedli kroky človeka pozvoľne práve tam. Cestičku lemovali pozorne vybrané rastliny, alebo celé krajinné scenérie podnecujúce ľudskú fantáziu. Obrazy vznikajúce v mysli ako reflexia na okolité podnety zvyšovali vnímavosť, uvoľňovali napätie a svojou nevtieravou nástojčivosťou potierali minulosť a budúcnosť. Umenie náznaku sa snúbilo s dokonalosťou filozofie.

Pominuteľnosť
Myseľ človeka, jeho telo, duša i zmyslové orgány sú citlivé na zmeny. Sme schopní registrovať iba zmeny, reagovať na ne a prijímať ich ako skutočnosť. Vnímame zmeny vlnenia svetla a zvuku, vibrácie hmoty. To, čo je vzhľadom na nás konštantné, nevnímame nezachytávame. Čo je nemenné, pre nás neexistuje. A to, čo sa mení, sa nám javí ako reálne a stále. Život je plný paradoxov.

Hľadajme preto, čo je v našich záhradách najpríťažlivejšie. Je to ich večná zmena. I klasické čínske a japonské záhrady sa menia v hre svetla a tieňov. Rozoznievajú ich prvé lúče slnka i kvapky dažďa. Žijú tichým životom a svojou jednoduchosťou vlnia priestor okolo seba.

Ľudia často preciťujú krásu rozvíjajúcich sa kvetov, vlniacej sa trávy a dozrievajúcich jabĺk. Krásu toho, čo prichádza. Práve v tom je skutočná krása a sila, že rozkvitajúci kvet raz uvädne a lístie opadá. Že sa všetko zmení skôr, ako nás to omrzí a prestaneme to vnímať ako realitu. Vädnúce kvety predsa nie sú smutné. Splnili iba svoju úlohu. Dozrievajú v nich semená, z ktorých spod odumierajúcich listov raz vykvitnú ďalšie kvety. Krásne je i padajúce lístie, ktoré umožňuje vyzrieť drevu, aby po zime mohli vyrásť tisíce ďalších lístkov. Moment zániku je vlastne krásny. V tichu, ktoré po ňom nastáva, je cítiť chvenie očakávania, chvenie vyladenia, chvenie prítomnosti a pochopenia. Pominuteľnosť je plná radosti, len si ju treba nechať prejsť celým telom. Fúknuť do svojich túžob ako fúkajú budhistickí mnísi do mandaly vysypanej z piesku po dlhých hodinách mravenčej práce. Pre pocit slobody a silu prítomnosti.

Zametanie lístia
Krehké, krásne a večné sú vo svojej pominuteľnosti kvapky rosy. Vynárajú sa z tmy noci a tíško sa ligocú v striebornom svite mesiaca. Keď sa ich dotknú prvé lúče slnka, objavia sa v nich tisíce hviezd, ktoré v silnejúcom lesku pomaly skončia svoju pozemskú púť.

Krásne sú kvapky rosy. Ak sa v rose umyjete na sklonku svätojánskej noci ešte pred svitaním, zachováte si krásu po celý ďalší rok. Tak sa to traduje v starých slovenských povestiach. V Číne boli kvapky rosy symbolom pominuteľnosti. Ich cenu poznali i starí čajoví majstri, ktorí ich zbierali zavčas rána z lupienkov lotosových kvetov a používali na prípravu najjemnejších čajov pre vzácnych hostí. Skúsme sa niekedy prejsť bosí včas ráno po záhrade. Možno lepšie precítime, v čom sa skrýva jej krása.

Tradovalo sa, že dobrý čaj nemôže pripraviť človek, ktorý prestal vnímať vrždiaci sneh na chodníku, či pôvab jarného dažďa. Možno preto zametanie záhrad skoro ráno patrilo k najobľúbenejším úkonom čajových majstrov a navodzovalo dokonalé uvoľnenie a upokojenie mysle.

O pokoji
Zakladanie záhrad a práca v nich vyvolávajú v človeku stav rovnováhy. Práca v záhrade je tvorivá i stereotypná zároveň, patrí k vynikajúcim očistným technikám. Tým že upravujeme priestor okolo seba, nastoľujeme poriadok i vo svojom vnútri. Vplývajú pritom na nás farby i zvuky prírody, sila stromov i dotyk rúk s hlinou. Fyzická práca upokojuje myšlienky a zvyšuje našu vnímavosť. Tým prebúdza v duši úctu i pokoru, pochopenie i intuíciu, ovládnutie okolia i seba samého. Pokoj záhrad sa prenáša do vnútra a zrazu je v nás viac miesta pre zrkadlenie krásy sveta a užasnutí počúvame, ako rozdielne šumí v silnom vetre lístie líp a platanov.

O intuícii
Ľudia tvoria rôzne záhrady okolo svojich príbytkov. Je veľký rozdiel v úprave záhrad na holandskom vidieku a na ďalekom východe. Človek ovplyvnený tradíciami, prírodnými a spoločenskými podmienkami hľadá svoj vlastný kód krásna. Je dobré nechať sa viesť vlastnou intuíciou. Iba tak vytvoríme to, čo bude na nás spätne najsilnejšie pôsobiť. Prirodzené nepokosené sady s popadaným lístím pôsobia uvoľnene a nenútene a vyhovujú celkom iným typom ľudí ako záhradky upravené do poslednej piade zeme, vysadené podľa predstáv tvorcu a precízne denne udržiavané.

Paralely života
Je zvláštne, že buriny sú vitálne a priebojné a prerastajú záhrady rovnako ako nepokojné myšlienky myseľ človeka. Znovu a znovu sa objavujú a bujnejú, ak ich pravidelne nevykoreňujeme, kde ich naozaj netreba.
Ušľachtilé kvety sú akoby slabšie a vyžadujú si starostlivosť a pokojnú opateru, tak ako ušľachtilé myšlienky a city, aby sa mohli rozvinúť do plnej krásy a naplniť priestor okolo jemnou vôňou a jasom. Tešia nielen toho, kto o ne dbá, ale celé okolie. A to za prácu a za rozlíšenie kvetov od plazivých burín predsa stojí.

RNDr. Alenka Ondejčíková

Prihlásenie