Späť

Muži z Everestu - Jamling Tenzing Norgay

Počet zobrazení: 3504

Keď Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay vystúpili 29. mája 1953 ako prví ľudia tejto planéty na vrchol Mount Everestu bol práve spln a hviezdy i bohovia boli tomuto odvážnemu činu naklonení. Šerpa Tenzing Norgay prežil svoj bohatý a veľmi zaujímavý život v Dárdžilingu, v himalájskej mekke čaju, v malom horskom meste na severe Indie, ktoré vlastne nebolo nikdy indické.

Muži z Everestu - Jamling Tenzing Norgay

Keď Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay vystúpili 29. mája 1953 ako prví ľudia tejto planéty na vrchol Mount Everestu bol práve spln a hviezdy i bohovia boli tomuto odvážnemu činu naklonení.
Šerpa Tenzing Norgay prežil svoj bohatý a veľmi zaujímavý život v Dárdžilingu, v himalájskej mekke čaju, v malom horskom meste na severe Indie, ktoré vlastne nebolo nikdy indické. Šerpa Tenzing Norgay sa stal po svojom slávnom prvovýstupe národným hrdinom v pravom slova zmysle a pre niektorých veriacich bol dokonca bohom, prevtelením samotného Šivu, pretože len bohovia mohli stáť na vrcholkoch hôr. A tak zástupy pútnikov prúdili k jeho domu nazvanom Ghang-la (Snežný priesmyk), ktorý si v Dárdžilingu za pomoci Šerpov postavil. Tu dnes žije so svojou manželkou Sonam a tromi dcérami i jeho syn Jamling Tenzing Norgay, ktorý vystúpil na Mount Everest, aby sa dotkol duše svojho nadmieru slávneho, no veľmi prísneho otca.

Keď Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay vystúpili 29. mája 1953 ako prví ľudia tejto planéty na vrchol Mount Everestu bol práve spln a hviezdy i bohovia boli tomuto odvážnemu činu naklonení. Šerpa Tenzing Norgay prežil svoj bohatý a veľmi zaujímavý život v Dárdžilingu, v himalájskej mekke čaju, v malom horskom meste na severe Indie, ktoré vlastne nebolo nikdy indické. Šerpa Tenzing Norgay sa stal po svojom slávnom prvovýstupe národným hrdinom v pravom slova zmysle a pre niektorých veriacich bol dokonca bohom, prevtelením samotného Šivu, pretože len bohovia mohli stáť na vrcholkoch hôr. A tak zástupy pútnikov prúdili k jeho domu nazvanom Ghang-la (Snežný priesmyk), ktorý si v Dárdžilingu za pomoci Šerpov postavil. Tu dnes žije so svojou manželkou Sonam a tromi dcérami i jeho syn Jamling Tenzing Norgay, ktorý vystúpil na Mount Everest, aby sa dotkol duše svojho nadmieru slávneho, no veľmi prísneho otca.   Jamling Tenzing Norgay nám bol pri našom pobyte v Dárdžilingu veľmi nápomocný a pri návšteve v jeho povestnom dome Ghang-la sme mu kládli mnoho otázok, aby sme priblížili život mužov, ktorých duše sú spojené s najvyššou horou sveta, aj k nám do krajiny pod Tatrami.  Snom a cieľom mnohých Šerpov je vystúpiť na Mount Everest. Nazývajú ho po šerpsky Čomolungma, Bohyňa matka sveta, a hovoria, že patrí bohyni Miolangsangme. Zjavne to nie je pre nich len najvyššia hora sveta... Nie, nie. Aj keď je pravda, že 99% Šerpov vystupuje na Mount Everest v prvom rade kvôli živobytiu. Ako horskí nosiči a sprievodcovia si vedia zarobiť veľmi slušné peniaze. No hory majú Šerpovia v hlbokej úcte. Uctievajú všetky hory. Rešpektujú ich, pretože ich považujú za miesta, kde žijú bohovia. Pred každým výstupom zvykneme robiť obetný rituál nazývaný pudža, aby nám bohovia dali povolenie stúpať nahor. Pred mojím výstupom na Mount Everest, ktorý sprevádzali veľmi nepriaznivé predpovede vysokých lámov, nám rinpočhe Chatral a Geše radili, aby sme rozžali 25 000 olejových lámp okolo veľkej budhistickej stupy Bódhanath neďaleko Káthmandú. Stalo sa tak, a ja cítil som, že bohovia hľadia na našu obeť priaznivo.  Vystúpili ste na Mount Everest po tej istej ceste ako váš otec? Väčšina horolezcov používa tú cestu, po ktorej môj otec spolu s Edmundom Hillarym vystúpili až na vrchol. Je to v podstate jednoduchá cesta. Nie je ľahká, ale dobre schodná, ak sú okolnosti priaznivé. Výstup na Everest však vôbec nie je ľahký. Mnoho ľudí pri ňom každoročne zahynie. V čase môjho výstupu v roku 1996 kvôli snehovej búrke, slabým skúsenostiam a výstupovým chybám prišlo za jeden deň o život 12 ľudí. Ich mŕtve telá sme míňali pri ceste nahor, keď sa po pár dňoch počasie umúdrilo a hora bola ochotná prijať ďalších pútnikov. Aj o tom sa píše v mojej knihe. Tento príbeh zachytila na filmový pás americká spoločnosť Imax, ktorá ma vlastne vyzvala, aby som ako zástupca vedúceho expedície vystúpil na Mount Everest v šľapajach môjho otca a dostal na vrchol i obrovskú kameru, ktorou sa natočil prvý širokometrážny film o najvyššej hore sveta a o úsilí ľudí vystúpiť na ňu. Podarilo sa to.  V Dárdžilingu sme stretli veľa Šerpov a všetci sa hrdo hlásili k svojej národnosti. Povedzte nám, prosím, niečo viac o Šerpoch, pretože v našej krajine veľa ľudí rozumie pod slovom šerpa jednoducho nosiča, alebo horského vodcu. Vo všetkých knihách a filmoch o Himalájach hovorí o tom, ako si horolezci na výstup najímali šerpov. Slovo šer- pa znamená v našej reči Ľudia z východu. Svoj pôvod majú Šerpovia v Tibete. Asi pred 400 rokmi prešli naši predkovia priesmykom Nangpa La, ktorý pretína Himaláje západne od Mount Everestu vo výške 6000 m. Dostali sa do Nepálu, na územie Solo Khumbu, kde sa usadili, a ktoré sa stalo ich domovinou. Šerpovia sú etnikom, ktoré má vlastné územie a vlastnú reč. Šerpovia nemajú však svoje písmo a tak píšu po tibetsky. Šerpovia sú väčšinou farmármi. Na južných svahoch úpätia Mount Everestu pasú kozy a pestujú jednoduché plodiny vhodné na svoju obživu, predovšetkým zemiaky. Na niektorých miestach v horách nerastie vôbec nič iné, iba zemiaky. Žijú totiž v nadmorských výškach nad 4700 m. Mnohí Šerpovia sa živia aj obchodovaním s Tibetom. Používajú starú obchodnú cestu, cez priesmyk Nangpa La, po ktorej prišli do Nepálu aj ich predkovia. Na chrbtoch jakov vozia soľ, striebro, hodváb, čaj a ďalší tovar zaujímavý pre obe strany. Odkedy sa horolezci snažia zdolávať himalájske osemtisícovky, teda od začiatku 20. storočia, sa mnohí Šerpovia živia počas sezóny aj ako horskí nosiči a hlavne ako horskí vodcovia. Horolezci im dávajú prednosť pred Nepálcami a inými etnikami, pretože sú inteligentní, cieľavedomí, napriek nízkemu vzrastu fyzicky veľmi zdatní a veľmi odolní voči horskej chorobe. Chodiť po horách je pre Šerpov prirodzené. A ani v ťažkých chvíľach nehodia náklad na zem a neodídu domov, ako sa to niekedy stáva u iných jednoduchých nosičov, ktorí sa označujú slovom kuli. Šerpskí horskí nosiči v Slol Khumbu väčšinou žijú ako farmári a iba na jar, v čase výstupov sa nechajú najímať, pretože tak za dva mesiace sú schopní zarobiť 2 500 dolárov. To sú v Nepále veľké peniaze. Za celý rok práce na farme získajú maximálne 600 dolárov. A to je veľký rozdiel. No riziko je pri výstupoch veľké. Šerpovia pracujú vo vysokých nadmorských výškach v ťažkých podmienkach. Budujú výstupové trasy absolvujú ich s nákladmi mnohokrát už predtým, ako po nich vystúpia horolezci. Na rozdiel od Tibeťanov sú však fyzicky oveľa zdatnejší.

Tenzing Norgay

Jamling Tenzing Norgay nám bol pri našom pobyte v Dárdžilingu veľmi nápomocný a pri návšteve v jeho povestnom dome Ghang-la sme mu kládli mnoho otázok, aby sme priblížili život mužov, ktorých duše sú spojené s najvyššou horou sveta, aj k nám do krajiny pod Tatrami.

Keď Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay vystúpili 29. mája 1953 ako prví ľudia tejto planéty na vrchol Mount Everestu bol práve spln a hviezdy i bohovia boli tomuto odvážnemu činu naklonení. Šerpa Tenzing Norgay prežil svoj bohatý a veľmi zaujímavý život v Dárdžilingu, v himalájskej mekke čaju, v malom horskom meste na severe Indie, ktoré vlastne nebolo nikdy indické. Šerpa Tenzing Norgay sa stal po svojom slávnom prvovýstupe národným hrdinom v pravom slova zmysle a pre niektorých veriacich bol dokonca bohom, prevtelením samotného Šivu, pretože len bohovia mohli stáť na vrcholkoch hôr. A tak zástupy pútnikov prúdili k jeho domu nazvanom Ghang-la (Snežný priesmyk), ktorý si v Dárdžilingu za pomoci Šerpov postavil. Tu dnes žije so svojou manželkou Sonam a tromi dcérami i jeho syn Jamling Tenzing Norgay, ktorý vystúpil na Mount Everest, aby sa dotkol duše svojho nadmieru slávneho, no veľmi prísneho otca.   Jamling Tenzing Norgay nám bol pri našom pobyte v Dárdžilingu veľmi nápomocný a pri návšteve v jeho povestnom dome Ghang-la sme mu kládli mnoho otázok, aby sme priblížili život mužov, ktorých duše sú spojené s najvyššou horou sveta, aj k nám do krajiny pod Tatrami.  Snom a cieľom mnohých Šerpov je vystúpiť na Mount Everest. Nazývajú ho po šerpsky Čomolungma, Bohyňa matka sveta, a hovoria, že patrí bohyni Miolangsangme. Zjavne to nie je pre nich len najvyššia hora sveta... Nie, nie. Aj keď je pravda, že 99% Šerpov vystupuje na Mount Everest v prvom rade kvôli živobytiu. Ako horskí nosiči a sprievodcovia si vedia zarobiť veľmi slušné peniaze. No hory majú Šerpovia v hlbokej úcte. Uctievajú všetky hory. Rešpektujú ich, pretože ich považujú za miesta, kde žijú bohovia. Pred každým výstupom zvykneme robiť obetný rituál nazývaný pudža, aby nám bohovia dali povolenie stúpať nahor. Pred mojím výstupom na Mount Everest, ktorý sprevádzali veľmi nepriaznivé predpovede vysokých lámov, nám rinpočhe Chatral a Geše radili, aby sme rozžali 25 000 olejových lámp okolo veľkej budhistickej stupy Bódhanath neďaleko Káthmandú. Stalo sa tak, a ja cítil som, že bohovia hľadia na našu obeť priaznivo.  Vystúpili ste na Mount Everest po tej istej ceste ako váš otec? Väčšina horolezcov používa tú cestu, po ktorej môj otec spolu s Edmundom Hillarym vystúpili až na vrchol. Je to v podstate jednoduchá cesta. Nie je ľahká, ale dobre schodná, ak sú okolnosti priaznivé. Výstup na Everest však vôbec nie je ľahký. Mnoho ľudí pri ňom každoročne zahynie. V čase môjho výstupu v roku 1996 kvôli snehovej búrke, slabým skúsenostiam a výstupovým chybám prišlo za jeden deň o život 12 ľudí. Ich mŕtve telá sme míňali pri ceste nahor, keď sa po pár dňoch počasie umúdrilo a hora bola ochotná prijať ďalších pútnikov. Aj o tom sa píše v mojej knihe. Tento príbeh zachytila na filmový pás americká spoločnosť Imax, ktorá ma vlastne vyzvala, aby som ako zástupca vedúceho expedície vystúpil na Mount Everest v šľapajach môjho otca a dostal na vrchol i obrovskú kameru, ktorou sa natočil prvý širokometrážny film o najvyššej hore sveta a o úsilí ľudí vystúpiť na ňu. Podarilo sa to.  V Dárdžilingu sme stretli veľa Šerpov a všetci sa hrdo hlásili k svojej národnosti. Povedzte nám, prosím, niečo viac o Šerpoch, pretože v našej krajine veľa ľudí rozumie pod slovom šerpa jednoducho nosiča, alebo horského vodcu. Vo všetkých knihách a filmoch o Himalájach hovorí o tom, ako si horolezci na výstup najímali šerpov. Slovo šer- pa znamená v našej reči Ľudia z východu. Svoj pôvod majú Šerpovia v Tibete. Asi pred 400 rokmi prešli naši predkovia priesmykom Nangpa La, ktorý pretína Himaláje západne od Mount Everestu vo výške 6000 m. Dostali sa do Nepálu, na územie Solo Khumbu, kde sa usadili, a ktoré sa stalo ich domovinou. Šerpovia sú etnikom, ktoré má vlastné územie a vlastnú reč. Šerpovia nemajú však svoje písmo a tak píšu po tibetsky. Šerpovia sú väčšinou farmármi. Na južných svahoch úpätia Mount Everestu pasú kozy a pestujú jednoduché plodiny vhodné na svoju obživu, predovšetkým zemiaky. Na niektorých miestach v horách nerastie vôbec nič iné, iba zemiaky. Žijú totiž v nadmorských výškach nad 4700 m. Mnohí Šerpovia sa živia aj obchodovaním s Tibetom. Používajú starú obchodnú cestu, cez priesmyk Nangpa La, po ktorej prišli do Nepálu aj ich predkovia. Na chrbtoch jakov vozia soľ, striebro, hodváb, čaj a ďalší tovar zaujímavý pre obe strany. Odkedy sa horolezci snažia zdolávať himalájske osemtisícovky, teda od začiatku 20. storočia, sa mnohí Šerpovia živia počas sezóny aj ako horskí nosiči a hlavne ako horskí vodcovia. Horolezci im dávajú prednosť pred Nepálcami a inými etnikami, pretože sú inteligentní, cieľavedomí, napriek nízkemu vzrastu fyzicky veľmi zdatní a veľmi odolní voči horskej chorobe. Chodiť po horách je pre Šerpov prirodzené. A ani v ťažkých chvíľach nehodia náklad na zem a neodídu domov, ako sa to niekedy stáva u iných jednoduchých nosičov, ktorí sa označujú slovom kuli. Šerpskí horskí nosiči v Slol Khumbu väčšinou žijú ako farmári a iba na jar, v čase výstupov sa nechajú najímať, pretože tak za dva mesiace sú schopní zarobiť 2 500 dolárov. To sú v Nepále veľké peniaze. Za celý rok práce na farme získajú maximálne 600 dolárov. A to je veľký rozdiel. No riziko je pri výstupoch veľké. Šerpovia pracujú vo vysokých nadmorských výškach v ťažkých podmienkach. Budujú výstupové trasy absolvujú ich s nákladmi mnohokrát už predtým, ako po nich vystúpia horolezci. Na rozdiel od Tibeťanov sú však fyzicky oveľa zdatnejší.

Snom a cieľom mnohých Šerpov je vystúpiť na Mount Everest. Nazývajú ho po šerpsky Čomolungma, Bohyňa matka sveta, a hovoria, že patrí bohyni Miolangsangme. Zjavne to nie je pre nich len najvyššia hora sveta...
Nie, nie. Aj keď je pravda, že 99% Šerpov vystupuje na Mount Everest v prvom rade kvôli živobytiu. Ako horskí nosiči a sprievodcovia si vedia zarobiť veľmi slušné peniaze. No hory majú Šerpovia v hlbokej úcte. Uctievajú všetky hory. Rešpektujú ich, pretože ich považujú za miesta, kde žijú bohovia. Pred každým výstupom zvykneme robiť obetný rituál nazývaný pudža, aby nám bohovia dali povolenie stúpať nahor. Pred mojím výstupom na Mount Everest, ktorý sprevádzali veľmi nepriaznivé predpovede vysokých lámov, nám rinpočhe Chatral a Geše radili, aby sme rozžali 25 000 olejových lámp okolo veľkej budhistickej stupy Bódhanath neďaleko Káthmandú. Stalo sa tak, a ja cítil som, že bohovia hľadia na našu obeť priaznivo.

Vystúpili ste na Mount Everest po tej istej ceste ako váš otec?
Väčšina horolezcov používa tú cestu, po ktorej môj otec spolu s Edmundom Hillarym vystúpili až na vrchol. Je to v podstate jednoduchá cesta. Nie je ľahká, ale dobre schodná, ak sú okolnosti priaznivé. Výstup na Everest však vôbec nie je ľahký. Mnoho ľudí pri ňom každoročne zahynie. V čase môjho výstupu v roku 1996 kvôli snehovej búrke, slabým skúsenostiam a výstupovým chybám prišlo za jeden deň o život 12 ľudí. Ich mŕtve telá sme míňali pri ceste nahor, keď sa po pár dňoch počasie umúdrilo a hora bola ochotná prijať ďalších pútnikov. Aj o tom sa píše v mojej knihe. Tento príbeh zachytila na filmový pás americká spoločnosť Imax, ktorá ma vlastne vyzvala, aby som ako zástupca vedúceho expedície vystúpil na Mount Everest v šľapajach môjho otca a dostal na vrchol i obrovskú kameru, ktorou sa natočil prvý širokometrážny film o najvyššej hore sveta a o úsilí ľudí vystúpiť na ňu. Podarilo sa to.

Keď Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay vystúpili 29. mája 1953 ako prví ľudia tejto planéty na vrchol Mount Everestu bol práve spln a hviezdy i bohovia boli tomuto odvážnemu činu naklonení. Šerpa Tenzing Norgay prežil svoj bohatý a veľmi zaujímavý život v Dárdžilingu, v himalájskej mekke čaju, v malom horskom meste na severe Indie, ktoré vlastne nebolo nikdy indické. Šerpa Tenzing Norgay sa stal po svojom slávnom prvovýstupe národným hrdinom v pravom slova zmysle a pre niektorých veriacich bol dokonca bohom, prevtelením samotného Šivu, pretože len bohovia mohli stáť na vrcholkoch hôr. A tak zástupy pútnikov prúdili k jeho domu nazvanom Ghang-la (Snežný priesmyk), ktorý si v Dárdžilingu za pomoci Šerpov postavil. Tu dnes žije so svojou manželkou Sonam a tromi dcérami i jeho syn Jamling Tenzing Norgay, ktorý vystúpil na Mount Everest, aby sa dotkol duše svojho nadmieru slávneho, no veľmi prísneho otca.   Jamling Tenzing Norgay nám bol pri našom pobyte v Dárdžilingu veľmi nápomocný a pri návšteve v jeho povestnom dome Ghang-la sme mu kládli mnoho otázok, aby sme priblížili život mužov, ktorých duše sú spojené s najvyššou horou sveta, aj k nám do krajiny pod Tatrami.  Snom a cieľom mnohých Šerpov je vystúpiť na Mount Everest. Nazývajú ho po šerpsky Čomolungma, Bohyňa matka sveta, a hovoria, že patrí bohyni Miolangsangme. Zjavne to nie je pre nich len najvyššia hora sveta... Nie, nie. Aj keď je pravda, že 99% Šerpov vystupuje na Mount Everest v prvom rade kvôli živobytiu. Ako horskí nosiči a sprievodcovia si vedia zarobiť veľmi slušné peniaze. No hory majú Šerpovia v hlbokej úcte. Uctievajú všetky hory. Rešpektujú ich, pretože ich považujú za miesta, kde žijú bohovia. Pred každým výstupom zvykneme robiť obetný rituál nazývaný pudža, aby nám bohovia dali povolenie stúpať nahor. Pred mojím výstupom na Mount Everest, ktorý sprevádzali veľmi nepriaznivé predpovede vysokých lámov, nám rinpočhe Chatral a Geše radili, aby sme rozžali 25 000 olejových lámp okolo veľkej budhistickej stupy Bódhanath neďaleko Káthmandú. Stalo sa tak, a ja cítil som, že bohovia hľadia na našu obeť priaznivo.  Vystúpili ste na Mount Everest po tej istej ceste ako váš otec? Väčšina horolezcov používa tú cestu, po ktorej môj otec spolu s Edmundom Hillarym vystúpili až na vrchol. Je to v podstate jednoduchá cesta. Nie je ľahká, ale dobre schodná, ak sú okolnosti priaznivé. Výstup na Everest však vôbec nie je ľahký. Mnoho ľudí pri ňom každoročne zahynie. V čase môjho výstupu v roku 1996 kvôli snehovej búrke, slabým skúsenostiam a výstupovým chybám prišlo za jeden deň o život 12 ľudí. Ich mŕtve telá sme míňali pri ceste nahor, keď sa po pár dňoch počasie umúdrilo a hora bola ochotná prijať ďalších pútnikov. Aj o tom sa píše v mojej knihe. Tento príbeh zachytila na filmový pás americká spoločnosť Imax, ktorá ma vlastne vyzvala, aby som ako zástupca vedúceho expedície vystúpil na Mount Everest v šľapajach môjho otca a dostal na vrchol i obrovskú kameru, ktorou sa natočil prvý širokometrážny film o najvyššej hore sveta a o úsilí ľudí vystúpiť na ňu. Podarilo sa to.  V Dárdžilingu sme stretli veľa Šerpov a všetci sa hrdo hlásili k svojej národnosti. Povedzte nám, prosím, niečo viac o Šerpoch, pretože v našej krajine veľa ľudí rozumie pod slovom šerpa jednoducho nosiča, alebo horského vodcu. Vo všetkých knihách a filmoch o Himalájach hovorí o tom, ako si horolezci na výstup najímali šerpov. Slovo šer- pa znamená v našej reči Ľudia z východu. Svoj pôvod majú Šerpovia v Tibete. Asi pred 400 rokmi prešli naši predkovia priesmykom Nangpa La, ktorý pretína Himaláje západne od Mount Everestu vo výške 6000 m. Dostali sa do Nepálu, na územie Solo Khumbu, kde sa usadili, a ktoré sa stalo ich domovinou. Šerpovia sú etnikom, ktoré má vlastné územie a vlastnú reč. Šerpovia nemajú však svoje písmo a tak píšu po tibetsky. Šerpovia sú väčšinou farmármi. Na južných svahoch úpätia Mount Everestu pasú kozy a pestujú jednoduché plodiny vhodné na svoju obživu, predovšetkým zemiaky. Na niektorých miestach v horách nerastie vôbec nič iné, iba zemiaky. Žijú totiž v nadmorských výškach nad 4700 m. Mnohí Šerpovia sa živia aj obchodovaním s Tibetom. Používajú starú obchodnú cestu, cez priesmyk Nangpa La, po ktorej prišli do Nepálu aj ich predkovia. Na chrbtoch jakov vozia soľ, striebro, hodváb, čaj a ďalší tovar zaujímavý pre obe strany. Odkedy sa horolezci snažia zdolávať himalájske osemtisícovky, teda od začiatku 20. storočia, sa mnohí Šerpovia živia počas sezóny aj ako horskí nosiči a hlavne ako horskí vodcovia. Horolezci im dávajú prednosť pred Nepálcami a inými etnikami, pretože sú inteligentní, cieľavedomí, napriek nízkemu vzrastu fyzicky veľmi zdatní a veľmi odolní voči horskej chorobe. Chodiť po horách je pre Šerpov prirodzené. A ani v ťažkých chvíľach nehodia náklad na zem a neodídu domov, ako sa to niekedy stáva u iných jednoduchých nosičov, ktorí sa označujú slovom kuli. Šerpskí horskí nosiči v Slol Khumbu väčšinou žijú ako farmári a iba na jar, v čase výstupov sa nechajú najímať, pretože tak za dva mesiace sú schopní zarobiť 2 500 dolárov. To sú v Nepále veľké peniaze. Za celý rok práce na farme získajú maximálne 600 dolárov. A to je veľký rozdiel. No riziko je pri výstupoch veľké. Šerpovia pracujú vo vysokých nadmorských výškach v ťažkých podmienkach. Budujú výstupové trasy absolvujú ich s nákladmi mnohokrát už predtým, ako po nich vystúpia horolezci. Na rozdiel od Tibeťanov sú však fyzicky oveľa zdatnejší.

V Dárdžilingu sme stretli veľa Šerpov a všetci sa hrdo hlásili k svojej národnosti. Povedzte nám, prosím, niečo viac o Šerpoch, pretože v našej krajine veľa ľudí rozumie pod slovom šerpa jednoducho nosiča, alebo horského vodcu. Vo všetkých knihách a filmoch o Himalájach hovorí o tom, ako si horolezci na výstup najímali šerpov.
Slovo šer- pa znamená v našej reči Ľudia z východu. Svoj pôvod majú Šerpovia v Tibete. Asi pred 400 rokmi prešli naši predkovia priesmykom Nangpa La, ktorý pretína Himaláje západne od Mount Everestu vo výške 6000 m. Dostali sa do Nepálu, na územie Solo Khumbu, kde sa usadili, a ktoré sa stalo ich domovinou. Šerpovia sú etnikom, ktoré má vlastné územie a vlastnú reč. Šerpovia nemajú však svoje písmo a tak píšu po tibetsky. Šerpovia sú väčšinou farmármi. Na južných svahoch úpätia Mount Everestu pasú kozy a pestujú jednoduché plodiny vhodné na svoju obživu, predovšetkým zemiaky. Na niektorých miestach v horách nerastie vôbec nič iné, iba zemiaky. Žijú totiž v nadmorských výškach nad 4700 m. Mnohí Šerpovia sa živia aj obchodovaním s Tibetom. Používajú starú obchodnú cestu, cez priesmyk Nangpa La, po ktorej prišli do Nepálu aj ich predkovia. Na chrbtoch jakov vozia soľ, striebro, hodváb, čaj a ďalší tovar zaujímavý pre obe strany. Odkedy sa horolezci snažia zdolávať himalájske osemtisícovky, teda od začiatku 20. storočia, sa mnohí Šerpovia živia počas sezóny aj ako horskí nosiči a hlavne ako horskí vodcovia. Horolezci im dávajú prednosť pred Nepálcami a inými etnikami, pretože sú inteligentní, cieľavedomí, napriek nízkemu vzrastu fyzicky veľmi zdatní a veľmi odolní voči horskej chorobe. Chodiť po horách je pre Šerpov prirodzené. A ani v ťažkých chvíľach nehodia náklad na zem a neodídu domov, ako sa to niekedy stáva u iných jednoduchých nosičov, ktorí sa označujú slovom kuli. Šerpskí horskí nosiči v Slol Khumbu väčšinou žijú ako farmári a iba na jar, v čase výstupov sa nechajú najímať, pretože tak za dva mesiace sú schopní zarobiť 2 500 dolárov. To sú v Nepále veľké peniaze. Za celý rok práce na farme získajú maximálne 600 dolárov. A to je veľký rozdiel. No riziko je pri výstupoch veľké. Šerpovia pracujú vo vysokých nadmorských výškach v ťažkých podmienkach. Budujú výstupové trasy absolvujú ich s nákladmi mnohokrát už predtým, ako po nich vystúpia horolezci. Na rozdiel od Tibeťanov sú však fyzicky oveľa zdatnejší.

Keď Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay vystúpili 29. mája 1953 ako prví ľudia tejto planéty na vrchol Mount Everestu bol práve spln a hviezdy i bohovia boli tomuto odvážnemu činu naklonení. Šerpa Tenzing Norgay prežil svoj bohatý a veľmi zaujímavý život v Dárdžilingu, v himalájskej mekke čaju, v malom horskom meste na severe Indie, ktoré vlastne nebolo nikdy indické. Šerpa Tenzing Norgay sa stal po svojom slávnom prvovýstupe národným hrdinom v pravom slova zmysle a pre niektorých veriacich bol dokonca bohom, prevtelením samotného Šivu, pretože len bohovia mohli stáť na vrcholkoch hôr. A tak zástupy pútnikov prúdili k jeho domu nazvanom Ghang-la (Snežný priesmyk), ktorý si v Dárdžilingu za pomoci Šerpov postavil. Tu dnes žije so svojou manželkou Sonam a tromi dcérami i jeho syn Jamling Tenzing Norgay, ktorý vystúpil na Mount Everest, aby sa dotkol duše svojho nadmieru slávneho, no veľmi prísneho otca.   Jamling Tenzing Norgay nám bol pri našom pobyte v Dárdžilingu veľmi nápomocný a pri návšteve v jeho povestnom dome Ghang-la sme mu kládli mnoho otázok, aby sme priblížili život mužov, ktorých duše sú spojené s najvyššou horou sveta, aj k nám do krajiny pod Tatrami.  Snom a cieľom mnohých Šerpov je vystúpiť na Mount Everest. Nazývajú ho po šerpsky Čomolungma, Bohyňa matka sveta, a hovoria, že patrí bohyni Miolangsangme. Zjavne to nie je pre nich len najvyššia hora sveta... Nie, nie. Aj keď je pravda, že 99% Šerpov vystupuje na Mount Everest v prvom rade kvôli živobytiu. Ako horskí nosiči a sprievodcovia si vedia zarobiť veľmi slušné peniaze. No hory majú Šerpovia v hlbokej úcte. Uctievajú všetky hory. Rešpektujú ich, pretože ich považujú za miesta, kde žijú bohovia. Pred každým výstupom zvykneme robiť obetný rituál nazývaný pudža, aby nám bohovia dali povolenie stúpať nahor. Pred mojím výstupom na Mount Everest, ktorý sprevádzali veľmi nepriaznivé predpovede vysokých lámov, nám rinpočhe Chatral a Geše radili, aby sme rozžali 25 000 olejových lámp okolo veľkej budhistickej stupy Bódhanath neďaleko Káthmandú. Stalo sa tak, a ja cítil som, že bohovia hľadia na našu obeť priaznivo.  Vystúpili ste na Mount Everest po tej istej ceste ako váš otec? Väčšina horolezcov používa tú cestu, po ktorej môj otec spolu s Edmundom Hillarym vystúpili až na vrchol. Je to v podstate jednoduchá cesta. Nie je ľahká, ale dobre schodná, ak sú okolnosti priaznivé. Výstup na Everest však vôbec nie je ľahký. Mnoho ľudí pri ňom každoročne zahynie. V čase môjho výstupu v roku 1996 kvôli snehovej búrke, slabým skúsenostiam a výstupovým chybám prišlo za jeden deň o život 12 ľudí. Ich mŕtve telá sme míňali pri ceste nahor, keď sa po pár dňoch počasie umúdrilo a hora bola ochotná prijať ďalších pútnikov. Aj o tom sa píše v mojej knihe. Tento príbeh zachytila na filmový pás americká spoločnosť Imax, ktorá ma vlastne vyzvala, aby som ako zástupca vedúceho expedície vystúpil na Mount Everest v šľapajach môjho otca a dostal na vrchol i obrovskú kameru, ktorou sa natočil prvý širokometrážny film o najvyššej hore sveta a o úsilí ľudí vystúpiť na ňu. Podarilo sa to.  V Dárdžilingu sme stretli veľa Šerpov a všetci sa hrdo hlásili k svojej národnosti. Povedzte nám, prosím, niečo viac o Šerpoch, pretože v našej krajine veľa ľudí rozumie pod slovom šerpa jednoducho nosiča, alebo horského vodcu. Vo všetkých knihách a filmoch o Himalájach hovorí o tom, ako si horolezci na výstup najímali šerpov. Slovo šer- pa znamená v našej reči Ľudia z východu. Svoj pôvod majú Šerpovia v Tibete. Asi pred 400 rokmi prešli naši predkovia priesmykom Nangpa La, ktorý pretína Himaláje západne od Mount Everestu vo výške 6000 m. Dostali sa do Nepálu, na územie Solo Khumbu, kde sa usadili, a ktoré sa stalo ich domovinou. Šerpovia sú etnikom, ktoré má vlastné územie a vlastnú reč. Šerpovia nemajú však svoje písmo a tak píšu po tibetsky. Šerpovia sú väčšinou farmármi. Na južných svahoch úpätia Mount Everestu pasú kozy a pestujú jednoduché plodiny vhodné na svoju obživu, predovšetkým zemiaky. Na niektorých miestach v horách nerastie vôbec nič iné, iba zemiaky. Žijú totiž v nadmorských výškach nad 4700 m. Mnohí Šerpovia sa živia aj obchodovaním s Tibetom. Používajú starú obchodnú cestu, cez priesmyk Nangpa La, po ktorej prišli do Nepálu aj ich predkovia. Na chrbtoch jakov vozia soľ, striebro, hodváb, čaj a ďalší tovar zaujímavý pre obe strany. Odkedy sa horolezci snažia zdolávať himalájske osemtisícovky, teda od začiatku 20. storočia, sa mnohí Šerpovia živia počas sezóny aj ako horskí nosiči a hlavne ako horskí vodcovia. Horolezci im dávajú prednosť pred Nepálcami a inými etnikami, pretože sú inteligentní, cieľavedomí, napriek nízkemu vzrastu fyzicky veľmi zdatní a veľmi odolní voči horskej chorobe. Chodiť po horách je pre Šerpov prirodzené. A ani v ťažkých chvíľach nehodia náklad na zem a neodídu domov, ako sa to niekedy stáva u iných jednoduchých nosičov, ktorí sa označujú slovom kuli. Šerpskí horskí nosiči v Slol Khumbu väčšinou žijú ako farmári a iba na jar, v čase výstupov sa nechajú najímať, pretože tak za dva mesiace sú schopní zarobiť 2 500 dolárov. To sú v Nepále veľké peniaze. Za celý rok práce na farme získajú maximálne 600 dolárov. A to je veľký rozdiel. No riziko je pri výstupoch veľké. Šerpovia pracujú vo vysokých nadmorských výškach v ťažkých podmienkach. Budujú výstupové trasy absolvujú ich s nákladmi mnohokrát už predtým, ako po nich vystúpia horolezci. Na rozdiel od Tibeťanov sú však fyzicky oveľa zdatnejší.

Veľa Šerpov žije nielen v Solo Khumbu pod Mount Everestom, ale aj tu v Dárdžilingu. Kedysi sa sem do prosperujúceho mesta sťahovali mladí muži, aj celé rodiny Šerpov z Nepálu.
Horolezecké cesty na horu, ktorú žiaden vták nepreletí, ako volali Šerpovia Mount Everest, začínali pôvodne tu v Dárdžilingu, kde žije dodnes veľa Šerpov. Prípravy na cestu, najímanie Šerpov, balenie expedície i jej štart boli v dárdžilingskom Klube plantážnikov. Odtiaľ horolezecké expedície vyrážali na sever do Sikkimu, kde priesmykom Goechala popod Kančendžengu prešli do Tibetu a pozdĺž severnej strany hradby Himalájí putovali k severnej stene Mount Everestu. Všetky prvé pokusy zdolať túto horu zo severu boli neúspešné no priniesli veľa nových horolezeckých skúseností a nové nádeje. Vďaka tomu, že Šerpovia vydržali oveľa viac ako Tibeťania alebo Nepálci, horolezci najímali iba ich. A tak výraz šerpa nadobudol nový význam a v reči sa často používa ako označenie horského vodcu alebo nosiča. Je treba rozlišovať, či sa hovorí o šerpoch alebo o Šerpoch.

Šerpovia, s ktorými sme sa stretli tu, v Dárdžilingu, sú veľmi hrdí na svoj pôvod, národnosť i na svoju prácu trekárov či horských vodcov a aj na to, že pracujú v Himalájskom horolezeckom inštitúte, ktorý váš otec krátko po prvovýstupe na Mount Everest založil. Sú to naozaj veľmi hrdí ľudia.
Najmä po roku 1953, keď môj otec Šerpa Tenzing Norgay a novozélandský horolezec Edmund Hillary ako prví vystúpili na Mount Everest obrátila sa pozornosť na Šerpov. Ľudia sa pýtali, kto je to ten šerpa, horský vodca, čo liezol s Hillarym? Celý svet sa začal zaujímať o Šerpov. Otec sa stal národným hrdinom a Nepál, krajina v ktorej sa otec narodil, rovnako ako India, kde v Dárdžilingu otec žil od svojich 17 rokov sa bili o jeho príslušnosť. Otec sa stal známym mužom, získal mnoho titulov, medailí a ocenení od predstaviteľov rôznych štátov. Mnoho cestoval po svete a stretal sa s významnými ľuďmi. Jeho meno získalo váhu a Šerpovia tak získali veľkú tvár. Odvtedy mnohí ľudia o sebe vyhlasujú, že sú Šerpovia, aj keď to nie je tak.

Keď Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay vystúpili 29. mája 1953 ako prví ľudia tejto planéty na vrchol Mount Everestu bol práve spln a hviezdy i bohovia boli tomuto odvážnemu činu naklonení. Šerpa Tenzing Norgay prežil svoj bohatý a veľmi zaujímavý život v Dárdžilingu, v himalájskej mekke čaju, v malom horskom meste na severe Indie, ktoré vlastne nebolo nikdy indické. Šerpa Tenzing Norgay sa stal po svojom slávnom prvovýstupe národným hrdinom v pravom slova zmysle a pre niektorých veriacich bol dokonca bohom, prevtelením samotného Šivu, pretože len bohovia mohli stáť na vrcholkoch hôr. A tak zástupy pútnikov prúdili k jeho domu nazvanom Ghang-la (Snežný priesmyk), ktorý si v Dárdžilingu za pomoci Šerpov postavil. Tu dnes žije so svojou manželkou Sonam a tromi dcérami i jeho syn Jamling Tenzing Norgay, ktorý vystúpil na Mount Everest, aby sa dotkol duše svojho nadmieru slávneho, no veľmi prísneho otca.   Jamling Tenzing Norgay nám bol pri našom pobyte v Dárdžilingu veľmi nápomocný a pri návšteve v jeho povestnom dome Ghang-la sme mu kládli mnoho otázok, aby sme priblížili život mužov, ktorých duše sú spojené s najvyššou horou sveta, aj k nám do krajiny pod Tatrami.  Snom a cieľom mnohých Šerpov je vystúpiť na Mount Everest. Nazývajú ho po šerpsky Čomolungma, Bohyňa matka sveta, a hovoria, že patrí bohyni Miolangsangme. Zjavne to nie je pre nich len najvyššia hora sveta... Nie, nie. Aj keď je pravda, že 99% Šerpov vystupuje na Mount Everest v prvom rade kvôli živobytiu. Ako horskí nosiči a sprievodcovia si vedia zarobiť veľmi slušné peniaze. No hory majú Šerpovia v hlbokej úcte. Uctievajú všetky hory. Rešpektujú ich, pretože ich považujú za miesta, kde žijú bohovia. Pred každým výstupom zvykneme robiť obetný rituál nazývaný pudža, aby nám bohovia dali povolenie stúpať nahor. Pred mojím výstupom na Mount Everest, ktorý sprevádzali veľmi nepriaznivé predpovede vysokých lámov, nám rinpočhe Chatral a Geše radili, aby sme rozžali 25 000 olejových lámp okolo veľkej budhistickej stupy Bódhanath neďaleko Káthmandú. Stalo sa tak, a ja cítil som, že bohovia hľadia na našu obeť priaznivo.  Vystúpili ste na Mount Everest po tej istej ceste ako váš otec? Väčšina horolezcov používa tú cestu, po ktorej môj otec spolu s Edmundom Hillarym vystúpili až na vrchol. Je to v podstate jednoduchá cesta. Nie je ľahká, ale dobre schodná, ak sú okolnosti priaznivé. Výstup na Everest však vôbec nie je ľahký. Mnoho ľudí pri ňom každoročne zahynie. V čase môjho výstupu v roku 1996 kvôli snehovej búrke, slabým skúsenostiam a výstupovým chybám prišlo za jeden deň o život 12 ľudí. Ich mŕtve telá sme míňali pri ceste nahor, keď sa po pár dňoch počasie umúdrilo a hora bola ochotná prijať ďalších pútnikov. Aj o tom sa píše v mojej knihe. Tento príbeh zachytila na filmový pás americká spoločnosť Imax, ktorá ma vlastne vyzvala, aby som ako zástupca vedúceho expedície vystúpil na Mount Everest v šľapajach môjho otca a dostal na vrchol i obrovskú kameru, ktorou sa natočil prvý širokometrážny film o najvyššej hore sveta a o úsilí ľudí vystúpiť na ňu. Podarilo sa to.  V Dárdžilingu sme stretli veľa Šerpov a všetci sa hrdo hlásili k svojej národnosti. Povedzte nám, prosím, niečo viac o Šerpoch, pretože v našej krajine veľa ľudí rozumie pod slovom šerpa jednoducho nosiča, alebo horského vodcu. Vo všetkých knihách a filmoch o Himalájach hovorí o tom, ako si horolezci na výstup najímali šerpov. Slovo šer- pa znamená v našej reči Ľudia z východu. Svoj pôvod majú Šerpovia v Tibete. Asi pred 400 rokmi prešli naši predkovia priesmykom Nangpa La, ktorý pretína Himaláje západne od Mount Everestu vo výške 6000 m. Dostali sa do Nepálu, na územie Solo Khumbu, kde sa usadili, a ktoré sa stalo ich domovinou. Šerpovia sú etnikom, ktoré má vlastné územie a vlastnú reč. Šerpovia nemajú však svoje písmo a tak píšu po tibetsky. Šerpovia sú väčšinou farmármi. Na južných svahoch úpätia Mount Everestu pasú kozy a pestujú jednoduché plodiny vhodné na svoju obživu, predovšetkým zemiaky. Na niektorých miestach v horách nerastie vôbec nič iné, iba zemiaky. Žijú totiž v nadmorských výškach nad 4700 m. Mnohí Šerpovia sa živia aj obchodovaním s Tibetom. Používajú starú obchodnú cestu, cez priesmyk Nangpa La, po ktorej prišli do Nepálu aj ich predkovia. Na chrbtoch jakov vozia soľ, striebro, hodváb, čaj a ďalší tovar zaujímavý pre obe strany. Odkedy sa horolezci snažia zdolávať himalájske osemtisícovky, teda od začiatku 20. storočia, sa mnohí Šerpovia živia počas sezóny aj ako horskí nosiči a hlavne ako horskí vodcovia. Horolezci im dávajú prednosť pred Nepálcami a inými etnikami, pretože sú inteligentní, cieľavedomí, napriek nízkemu vzrastu fyzicky veľmi zdatní a veľmi odolní voči horskej chorobe. Chodiť po horách je pre Šerpov prirodzené. A ani v ťažkých chvíľach nehodia náklad na zem a neodídu domov, ako sa to niekedy stáva u iných jednoduchých nosičov, ktorí sa označujú slovom kuli. Šerpskí horskí nosiči v Slol Khumbu väčšinou žijú ako farmári a iba na jar, v čase výstupov sa nechajú najímať, pretože tak za dva mesiace sú schopní zarobiť 2 500 dolárov. To sú v Nepále veľké peniaze. Za celý rok práce na farme získajú maximálne 600 dolárov. A to je veľký rozdiel. No riziko je pri výstupoch veľké. Šerpovia pracujú vo vysokých nadmorských výškach v ťažkých podmienkach. Budujú výstupové trasy absolvujú ich s nákladmi mnohokrát už predtým, ako po nich vystúpia horolezci. Na rozdiel od Tibeťanov sú však fyzicky oveľa zdatnejší.Keď Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay vystúpili 29. mája 1953 ako prví ľudia tejto planéty na vrchol Mount Everestu bol práve spln a hviezdy i bohovia boli tomuto odvážnemu činu naklonení. Šerpa Tenzing Norgay prežil svoj bohatý a veľmi zaujímavý život v Dárdžilingu, v himalájskej mekke čaju, v malom horskom meste na severe Indie, ktoré vlastne nebolo nikdy indické. Šerpa Tenzing Norgay sa stal po svojom slávnom prvovýstupe národným hrdinom v pravom slova zmysle a pre niektorých veriacich bol dokonca bohom, prevtelením samotného Šivu, pretože len bohovia mohli stáť na vrcholkoch hôr. A tak zástupy pútnikov prúdili k jeho domu nazvanom Ghang-la (Snežný priesmyk), ktorý si v Dárdžilingu za pomoci Šerpov postavil. Tu dnes žije so svojou manželkou Sonam a tromi dcérami i jeho syn Jamling Tenzing Norgay, ktorý vystúpil na Mount Everest, aby sa dotkol duše svojho nadmieru slávneho, no veľmi prísneho otca.   Jamling Tenzing Norgay nám bol pri našom pobyte v Dárdžilingu veľmi nápomocný a pri návšteve v jeho povestnom dome Ghang-la sme mu kládli mnoho otázok, aby sme priblížili život mužov, ktorých duše sú spojené s najvyššou horou sveta, aj k nám do krajiny pod Tatrami.  Snom a cieľom mnohých Šerpov je vystúpiť na Mount Everest. Nazývajú ho po šerpsky Čomolungma, Bohyňa matka sveta, a hovoria, že patrí bohyni Miolangsangme. Zjavne to nie je pre nich len najvyššia hora sveta... Nie, nie. Aj keď je pravda, že 99% Šerpov vystupuje na Mount Everest v prvom rade kvôli živobytiu. Ako horskí nosiči a sprievodcovia si vedia zarobiť veľmi slušné peniaze. No hory majú Šerpovia v hlbokej úcte. Uctievajú všetky hory. Rešpektujú ich, pretože ich považujú za miesta, kde žijú bohovia. Pred každým výstupom zvykneme robiť obetný rituál nazývaný pudža, aby nám bohovia dali povolenie stúpať nahor. Pred mojím výstupom na Mount Everest, ktorý sprevádzali veľmi nepriaznivé predpovede vysokých lámov, nám rinpočhe Chatral a Geše radili, aby sme rozžali 25 000 olejových lámp okolo veľkej budhistickej stupy Bódhanath neďaleko Káthmandú. Stalo sa tak, a ja cítil som, že bohovia hľadia na našu obeť priaznivo.  Vystúpili ste na Mount Everest po tej istej ceste ako váš otec? Väčšina horolezcov používa tú cestu, po ktorej môj otec spolu s Edmundom Hillarym vystúpili až na vrchol. Je to v podstate jednoduchá cesta. Nie je ľahká, ale dobre schodná, ak sú okolnosti priaznivé. Výstup na Everest však vôbec nie je ľahký. Mnoho ľudí pri ňom každoročne zahynie. V čase môjho výstupu v roku 1996 kvôli snehovej búrke, slabým skúsenostiam a výstupovým chybám prišlo za jeden deň o život 12 ľudí. Ich mŕtve telá sme míňali pri ceste nahor, keď sa po pár dňoch počasie umúdrilo a hora bola ochotná prijať ďalších pútnikov. Aj o tom sa píše v mojej knihe. Tento príbeh zachytila na filmový pás americká spoločnosť Imax, ktorá ma vlastne vyzvala, aby som ako zástupca vedúceho expedície vystúpil na Mount Everest v šľapajach môjho otca a dostal na vrchol i obrovskú kameru, ktorou sa natočil prvý širokometrážny film o najvyššej hore sveta a o úsilí ľudí vystúpiť na ňu. Podarilo sa to.  V Dárdžilingu sme stretli veľa Šerpov a všetci sa hrdo hlásili k svojej národnosti. Povedzte nám, prosím, niečo viac o Šerpoch, pretože v našej krajine veľa ľudí rozumie pod slovom šerpa jednoducho nosiča, alebo horského vodcu. Vo všetkých knihách a filmoch o Himalájach hovorí o tom, ako si horolezci na výstup najímali šerpov. Slovo šer- pa znamená v našej reči Ľudia z východu. Svoj pôvod majú Šerpovia v Tibete. Asi pred 400 rokmi prešli naši predkovia priesmykom Nangpa La, ktorý pretína Himaláje západne od Mount Everestu vo výške 6000 m. Dostali sa do Nepálu, na územie Solo Khumbu, kde sa usadili, a ktoré sa stalo ich domovinou. Šerpovia sú etnikom, ktoré má vlastné územie a vlastnú reč. Šerpovia nemajú však svoje písmo a tak píšu po tibetsky. Šerpovia sú väčšinou farmármi. Na južných svahoch úpätia Mount Everestu pasú kozy a pestujú jednoduché plodiny vhodné na svoju obživu, predovšetkým zemiaky. Na niektorých miestach v horách nerastie vôbec nič iné, iba zemiaky. Žijú totiž v nadmorských výškach nad 4700 m. Mnohí Šerpovia sa živia aj obchodovaním s Tibetom. Používajú starú obchodnú cestu, cez priesmyk Nangpa La, po ktorej prišli do Nepálu aj ich predkovia. Na chrbtoch jakov vozia soľ, striebro, hodváb, čaj a ďalší tovar zaujímavý pre obe strany. Odkedy sa horolezci snažia zdolávať himalájske osemtisícovky, teda od začiatku 20. storočia, sa mnohí Šerpovia živia počas sezóny aj ako horskí nosiči a hlavne ako horskí vodcovia. Horolezci im dávajú prednosť pred Nepálcami a inými etnikami, pretože sú inteligentní, cieľavedomí, napriek nízkemu vzrastu fyzicky veľmi zdatní a veľmi odolní voči horskej chorobe. Chodiť po horách je pre Šerpov prirodzené. A ani v ťažkých chvíľach nehodia náklad na zem a neodídu domov, ako sa to niekedy stáva u iných jednoduchých nosičov, ktorí sa označujú slovom kuli. Šerpskí horskí nosiči v Slol Khumbu väčšinou žijú ako farmári a iba na jar, v čase výstupov sa nechajú najímať, pretože tak za dva mesiace sú schopní zarobiť 2 500 dolárov. To sú v Nepále veľké peniaze. Za celý rok práce na farme získajú maximálne 600 dolárov. A to je veľký rozdiel. No riziko je pri výstupoch veľké. Šerpovia pracujú vo vysokých nadmorských výškach v ťažkých podmienkach. Budujú výstupové trasy absolvujú ich s nákladmi mnohokrát už predtým, ako po nich vystúpia horolezci. Na rozdiel od Tibeťanov sú však fyzicky oveľa zdatnejší.

Veľmi sa nám páči, že ľudia tu v Dárdžilingu a v okolitých horách pestujú veľa kvetov. Aj pri stenách jednoduchých príbytkov sú vedľa seba naukladané kvitnúce kvety jeden vedľa druhého. Zbierku skutočných bonsajov sme videli v hoteli Wildamare a veľký skleník plný kvetov v Himalájskom horolezeckom inštitúte.
Môj otec bol veľkým milovníkom kvetov. Mal rád rastliny, kvety, stromy. Mali sme doma rastliny snáď z celého sveta a samozrejme rôzne druhy si nosil domov z každej cesty do Nepálu a Sikkimu. Rástli u nás rôzne druhy orchideí a rododendronov. Keď k nám prišiel nejaký znalec, bol vždy v šoku nad otcovou zbierkou. Aj mne pripadajú na trekoch celé Himaláje ako jedna veľká záhrada.

Majú Šerpovia nejaký obľúbený kvet, ako napríklad Nepál má rododendron, Čína pivonku, Japonsko sakuru a Slovensko lipu?
K veľmi populárnym rastlinám patrí napríklad kardanom a ďalšie koreniny, ktoré sú liečivé a napomáhajú dobrému tráveniu a sú liečivé aj pre dobytok. To je dôležité. Obľúbené sú aj borievky, lebo pekne voňajú a zaháňajú hmyz. A samozrejme rododendrony, ktoré rastú na svahoch Himalájí a sú obľúbeným stromom a kvetom budhistov. Včera som sa vrátil z treku do Sikkimu a nazbieral som si tam mladé výhonky rododendronov. Manželka Sonam ich teraz suší v kuchyni. Majú sladkú podmanivú vôňu a keď sa celkom vysušia, môžu sa zapáliť a svojim dymom rozvoňajú a očistia dom.

Na skrinke o poschodie nižšie sme videli ceny z výstav psov. A vonku nás vítal veľký zjavne dobre vycvičený Margo. Máte rád psov?
Otec mal veľmi rád psov. Choval predovšetkým tibetské plemená. Svojho času ich mal naraz až okolo 70. Boli to krásne zvieratá a zúčastňoval sa s nimi rôznych súťaží. Otec mal rád aj kamene. Tu vo vitríne je zbierka kameňov a skamenelín, ktoré si nosil zo svojich výprav a ciest.

Chcel váš otec, aby ste kráčali v jeho šľapajach a stali sa horolezcom?
Nie, naopak. Otec považoval horolezectvo za veľmi nebezpečné a bránil mi v tom. Dokonca sa dá povedať, že zmaril moju prvú šancu vystúpiť na Mount Everest, hoci vedel, ako veľmi po tom túžim. Povedal: „Na Everest som vystúpil ja, ty už nemusíš.“ Vedel, že sa mu chcem vyrovnať. Chodil som do výborných škôl, študoval som na univerzite v USA, ale otec ma vychovával veľmi prísne. Celý život som hľadal cestu k jeho duši.

Keď Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay vystúpili 29. mája 1953 ako prví ľudia tejto planéty na vrchol Mount Everestu bol práve spln a hviezdy i bohovia boli tomuto odvážnemu činu naklonení. Šerpa Tenzing Norgay prežil svoj bohatý a veľmi zaujímavý život v Dárdžilingu, v himalájskej mekke čaju, v malom horskom meste na severe Indie, ktoré vlastne nebolo nikdy indické. Šerpa Tenzing Norgay sa stal po svojom slávnom prvovýstupe národným hrdinom v pravom slova zmysle a pre niektorých veriacich bol dokonca bohom, prevtelením samotného Šivu, pretože len bohovia mohli stáť na vrcholkoch hôr. A tak zástupy pútnikov prúdili k jeho domu nazvanom Ghang-la (Snežný priesmyk), ktorý si v Dárdžilingu za pomoci Šerpov postavil. Tu dnes žije so svojou manželkou Sonam a tromi dcérami i jeho syn Jamling Tenzing Norgay, ktorý vystúpil na Mount Everest, aby sa dotkol duše svojho nadmieru slávneho, no veľmi prísneho otca.   Jamling Tenzing Norgay nám bol pri našom pobyte v Dárdžilingu veľmi nápomocný a pri návšteve v jeho povestnom dome Ghang-la sme mu kládli mnoho otázok, aby sme priblížili život mužov, ktorých duše sú spojené s najvyššou horou sveta, aj k nám do krajiny pod Tatrami.  Snom a cieľom mnohých Šerpov je vystúpiť na Mount Everest. Nazývajú ho po šerpsky Čomolungma, Bohyňa matka sveta, a hovoria, že patrí bohyni Miolangsangme. Zjavne to nie je pre nich len najvyššia hora sveta... Nie, nie. Aj keď je pravda, že 99% Šerpov vystupuje na Mount Everest v prvom rade kvôli živobytiu. Ako horskí nosiči a sprievodcovia si vedia zarobiť veľmi slušné peniaze. No hory majú Šerpovia v hlbokej úcte. Uctievajú všetky hory. Rešpektujú ich, pretože ich považujú za miesta, kde žijú bohovia. Pred každým výstupom zvykneme robiť obetný rituál nazývaný pudža, aby nám bohovia dali povolenie stúpať nahor. Pred mojím výstupom na Mount Everest, ktorý sprevádzali veľmi nepriaznivé predpovede vysokých lámov, nám rinpočhe Chatral a Geše radili, aby sme rozžali 25 000 olejových lámp okolo veľkej budhistickej stupy Bódhanath neďaleko Káthmandú. Stalo sa tak, a ja cítil som, že bohovia hľadia na našu obeť priaznivo.  Vystúpili ste na Mount Everest po tej istej ceste ako váš otec? Väčšina horolezcov používa tú cestu, po ktorej môj otec spolu s Edmundom Hillarym vystúpili až na vrchol. Je to v podstate jednoduchá cesta. Nie je ľahká, ale dobre schodná, ak sú okolnosti priaznivé. Výstup na Everest však vôbec nie je ľahký. Mnoho ľudí pri ňom každoročne zahynie. V čase môjho výstupu v roku 1996 kvôli snehovej búrke, slabým skúsenostiam a výstupovým chybám prišlo za jeden deň o život 12 ľudí. Ich mŕtve telá sme míňali pri ceste nahor, keď sa po pár dňoch počasie umúdrilo a hora bola ochotná prijať ďalších pútnikov. Aj o tom sa píše v mojej knihe. Tento príbeh zachytila na filmový pás americká spoločnosť Imax, ktorá ma vlastne vyzvala, aby som ako zástupca vedúceho expedície vystúpil na Mount Everest v šľapajach môjho otca a dostal na vrchol i obrovskú kameru, ktorou sa natočil prvý širokometrážny film o najvyššej hore sveta a o úsilí ľudí vystúpiť na ňu. Podarilo sa to.  V Dárdžilingu sme stretli veľa Šerpov a všetci sa hrdo hlásili k svojej národnosti. Povedzte nám, prosím, niečo viac o Šerpoch, pretože v našej krajine veľa ľudí rozumie pod slovom šerpa jednoducho nosiča, alebo horského vodcu. Vo všetkých knihách a filmoch o Himalájach hovorí o tom, ako si horolezci na výstup najímali šerpov. Slovo šer- pa znamená v našej reči Ľudia z východu. Svoj pôvod majú Šerpovia v Tibete. Asi pred 400 rokmi prešli naši predkovia priesmykom Nangpa La, ktorý pretína Himaláje západne od Mount Everestu vo výške 6000 m. Dostali sa do Nepálu, na územie Solo Khumbu, kde sa usadili, a ktoré sa stalo ich domovinou. Šerpovia sú etnikom, ktoré má vlastné územie a vlastnú reč. Šerpovia nemajú však svoje písmo a tak píšu po tibetsky. Šerpovia sú väčšinou farmármi. Na južných svahoch úpätia Mount Everestu pasú kozy a pestujú jednoduché plodiny vhodné na svoju obživu, predovšetkým zemiaky. Na niektorých miestach v horách nerastie vôbec nič iné, iba zemiaky. Žijú totiž v nadmorských výškach nad 4700 m. Mnohí Šerpovia sa živia aj obchodovaním s Tibetom. Používajú starú obchodnú cestu, cez priesmyk Nangpa La, po ktorej prišli do Nepálu aj ich predkovia. Na chrbtoch jakov vozia soľ, striebro, hodváb, čaj a ďalší tovar zaujímavý pre obe strany. Odkedy sa horolezci snažia zdolávať himalájske osemtisícovky, teda od začiatku 20. storočia, sa mnohí Šerpovia živia počas sezóny aj ako horskí nosiči a hlavne ako horskí vodcovia. Horolezci im dávajú prednosť pred Nepálcami a inými etnikami, pretože sú inteligentní, cieľavedomí, napriek nízkemu vzrastu fyzicky veľmi zdatní a veľmi odolní voči horskej chorobe. Chodiť po horách je pre Šerpov prirodzené. A ani v ťažkých chvíľach nehodia náklad na zem a neodídu domov, ako sa to niekedy stáva u iných jednoduchých nosičov, ktorí sa označujú slovom kuli. Šerpskí horskí nosiči v Slol Khumbu väčšinou žijú ako farmári a iba na jar, v čase výstupov sa nechajú najímať, pretože tak za dva mesiace sú schopní zarobiť 2 500 dolárov. To sú v Nepále veľké peniaze. Za celý rok práce na farme získajú maximálne 600 dolárov. A to je veľký rozdiel. No riziko je pri výstupoch veľké. Šerpovia pracujú vo vysokých nadmorských výškach v ťažkých podmienkach. Budujú výstupové trasy absolvujú ich s nákladmi mnohokrát už predtým, ako po nich vystúpia horolezci. Na rozdiel od Tibeťanov sú však fyzicky oveľa zdatnejší.

Našli ste ju po svojom vlastnom výstupe na Mount Everest?
Áno. Bol to naozaj dotyk otcovej duše. Na tom výstupe som sa mu veľmi priblížil a pochopil som ho, hoci bol už v tom čase 10 rokov po smrti. Keď som bol na vrchole mal som dojem, že tam stojí, usmieva sa na mňa a hovorí: „Na to, aby si mi bol blízko si nemusel vyliezť až tak vysoko.“ Cítil som, že by bol na mňa hrdý.

Sľúbili ste svojej manželke Sonam, že po Mount Evereste nepoleziete už na žiadne ďalšie osemtisícovky. Nie je ťažké dodržať tento sľub?
Je, samozrejme. No do Himalájí napriek tomu chodím veľmi často ako horský vodca, organizujem treky a výstupy na nižšie hory, tak kúsok nad 7000 m. V rámci Himalájskeho horolezeckého inštitútu učíme ľudí horolezectvo a pohyb v Himalájach. Zdolávajú s nami hory vysoké nad 5000 m. Sústreďujeme sa najmä na neďalekú oblasť krásneho Sikkimu. Mám túto prácu rád. Venujem sa stále horolezectvu, no vystupujem už len na nižšie štíty.

Keď Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay vystúpili 29. mája 1953 ako prví ľudia tejto planéty na vrchol Mount Everestu bol práve spln a hviezdy i bohovia boli tomuto odvážnemu činu naklonení. Šerpa Tenzing Norgay prežil svoj bohatý a veľmi zaujímavý život v Dárdžilingu, v himalájskej mekke čaju, v malom horskom meste na severe Indie, ktoré vlastne nebolo nikdy indické. Šerpa Tenzing Norgay sa stal po svojom slávnom prvovýstupe národným hrdinom v pravom slova zmysle a pre niektorých veriacich bol dokonca bohom, prevtelením samotného Šivu, pretože len bohovia mohli stáť na vrcholkoch hôr. A tak zástupy pútnikov prúdili k jeho domu nazvanom Ghang-la (Snežný priesmyk), ktorý si v Dárdžilingu za pomoci Šerpov postavil. Tu dnes žije so svojou manželkou Sonam a tromi dcérami i jeho syn Jamling Tenzing Norgay, ktorý vystúpil na Mount Everest, aby sa dotkol duše svojho nadmieru slávneho, no veľmi prísneho otca.   Jamling Tenzing Norgay nám bol pri našom pobyte v Dárdžilingu veľmi nápomocný a pri návšteve v jeho povestnom dome Ghang-la sme mu kládli mnoho otázok, aby sme priblížili život mužov, ktorých duše sú spojené s najvyššou horou sveta, aj k nám do krajiny pod Tatrami.  Snom a cieľom mnohých Šerpov je vystúpiť na Mount Everest. Nazývajú ho po šerpsky Čomolungma, Bohyňa matka sveta, a hovoria, že patrí bohyni Miolangsangme. Zjavne to nie je pre nich len najvyššia hora sveta... Nie, nie. Aj keď je pravda, že 99% Šerpov vystupuje na Mount Everest v prvom rade kvôli živobytiu. Ako horskí nosiči a sprievodcovia si vedia zarobiť veľmi slušné peniaze. No hory majú Šerpovia v hlbokej úcte. Uctievajú všetky hory. Rešpektujú ich, pretože ich považujú za miesta, kde žijú bohovia. Pred každým výstupom zvykneme robiť obetný rituál nazývaný pudža, aby nám bohovia dali povolenie stúpať nahor. Pred mojím výstupom na Mount Everest, ktorý sprevádzali veľmi nepriaznivé predpovede vysokých lámov, nám rinpočhe Chatral a Geše radili, aby sme rozžali 25 000 olejových lámp okolo veľkej budhistickej stupy Bódhanath neďaleko Káthmandú. Stalo sa tak, a ja cítil som, že bohovia hľadia na našu obeť priaznivo.  Vystúpili ste na Mount Everest po tej istej ceste ako váš otec? Väčšina horolezcov používa tú cestu, po ktorej môj otec spolu s Edmundom Hillarym vystúpili až na vrchol. Je to v podstate jednoduchá cesta. Nie je ľahká, ale dobre schodná, ak sú okolnosti priaznivé. Výstup na Everest však vôbec nie je ľahký. Mnoho ľudí pri ňom každoročne zahynie. V čase môjho výstupu v roku 1996 kvôli snehovej búrke, slabým skúsenostiam a výstupovým chybám prišlo za jeden deň o život 12 ľudí. Ich mŕtve telá sme míňali pri ceste nahor, keď sa po pár dňoch počasie umúdrilo a hora bola ochotná prijať ďalších pútnikov. Aj o tom sa píše v mojej knihe. Tento príbeh zachytila na filmový pás americká spoločnosť Imax, ktorá ma vlastne vyzvala, aby som ako zástupca vedúceho expedície vystúpil na Mount Everest v šľapajach môjho otca a dostal na vrchol i obrovskú kameru, ktorou sa natočil prvý širokometrážny film o najvyššej hore sveta a o úsilí ľudí vystúpiť na ňu. Podarilo sa to.  V Dárdžilingu sme stretli veľa Šerpov a všetci sa hrdo hlásili k svojej národnosti. Povedzte nám, prosím, niečo viac o Šerpoch, pretože v našej krajine veľa ľudí rozumie pod slovom šerpa jednoducho nosiča, alebo horského vodcu. Vo všetkých knihách a filmoch o Himalájach hovorí o tom, ako si horolezci na výstup najímali šerpov. Slovo šer- pa znamená v našej reči Ľudia z východu. Svoj pôvod majú Šerpovia v Tibete. Asi pred 400 rokmi prešli naši predkovia priesmykom Nangpa La, ktorý pretína Himaláje západne od Mount Everestu vo výške 6000 m. Dostali sa do Nepálu, na územie Solo Khumbu, kde sa usadili, a ktoré sa stalo ich domovinou. Šerpovia sú etnikom, ktoré má vlastné územie a vlastnú reč. Šerpovia nemajú však svoje písmo a tak píšu po tibetsky. Šerpovia sú väčšinou farmármi. Na južných svahoch úpätia Mount Everestu pasú kozy a pestujú jednoduché plodiny vhodné na svoju obživu, predovšetkým zemiaky. Na niektorých miestach v horách nerastie vôbec nič iné, iba zemiaky. Žijú totiž v nadmorských výškach nad 4700 m. Mnohí Šerpovia sa živia aj obchodovaním s Tibetom. Používajú starú obchodnú cestu, cez priesmyk Nangpa La, po ktorej prišli do Nepálu aj ich predkovia. Na chrbtoch jakov vozia soľ, striebro, hodváb, čaj a ďalší tovar zaujímavý pre obe strany. Odkedy sa horolezci snažia zdolávať himalájske osemtisícovky, teda od začiatku 20. storočia, sa mnohí Šerpovia živia počas sezóny aj ako horskí nosiči a hlavne ako horskí vodcovia. Horolezci im dávajú prednosť pred Nepálcami a inými etnikami, pretože sú inteligentní, cieľavedomí, napriek nízkemu vzrastu fyzicky veľmi zdatní a veľmi odolní voči horskej chorobe. Chodiť po horách je pre Šerpov prirodzené. A ani v ťažkých chvíľach nehodia náklad na zem a neodídu domov, ako sa to niekedy stáva u iných jednoduchých nosičov, ktorí sa označujú slovom kuli. Šerpskí horskí nosiči v Slol Khumbu väčšinou žijú ako farmári a iba na jar, v čase výstupov sa nechajú najímať, pretože tak za dva mesiace sú schopní zarobiť 2 500 dolárov. To sú v Nepále veľké peniaze. Za celý rok práce na farme získajú maximálne 600 dolárov. A to je veľký rozdiel. No riziko je pri výstupoch veľké. Šerpovia pracujú vo vysokých nadmorských výškach v ťažkých podmienkach. Budujú výstupové trasy absolvujú ich s nákladmi mnohokrát už predtým, ako po nich vystúpia horolezci. Na rozdiel od Tibeťanov sú však fyzicky oveľa zdatnejší.

Pri vstupe do domu máte malú horolezeckú stenu. Vy by ste dovolili niektorej zo svojich troch dcér, aby zdolávala osemtisícovky?
Po stene dievčatá lezú od štyroch rokov. Podporuje to odvahu a zručnosť a určite je to lepšie ako hrať počítačové hry. Vrcholové horolezectvo však považujem za nebezpečné, rovnako ako môj otec. Ale ak budú dospelé a rozhodnú sa tak, brániť im nebudem.

Viacerí Šerpovia z vašej rodiny už vystúpili na Mount Everest. Myslím, že v tomto smere držíte svetový rekord.
Áno. Túto stenu nad schodmi nazývam rodinná stena a vešiam na ňu fotografie príbuzných ktorí už stáli na vrchole Mount Everestu. Z našej rodiny na najvyššiu horu sveta podľa vzoru môjho otca vystúpilo doteraz 12 ľudí. Zavesil som na stenu osem ich podobizní. Ďalší štyria sľúbili, že mi svoje fotky pošlú, aby moja zbierka bola úplná.

  Nedá mi neopýtať sa, máte radi čaj? Tento čaj, ktorým ste nás ponúkli je výborný. Medzi dárdžilingskými plantážnikmi a riaditeľmi čajových fabrík mám veľmi veľa priateľov. Sú to väčšinou moji spolužiaci, s ktorými som chodil do školy. A tak pijeme veľa čaju. Priatelia nás často navštevujú a nosia nám výborný čaj. Máme radi jarný i letný zber. Balíme si dokonca svoj čaj, ktorý reprezentuje náš dom Ghang-la. Je to špeciálny čaj vynikajúcej kvality. Máme radi i jemný biely čaj. Čaj pijeme každý deň a najčastejšie je to dobrý čierny dárdžilingský čaj.   A na horolezeckých výpravách pijete tiež čaj? Áno, v horách vypijem veľa čaju. Najčastejšie to je silný čierny čaj. No všetci Šerpovia v Himalájach majú nadovšetko radi čierny čaj s mliekom. A vždy dosť sladený.    S Jamlingom Tenzingom Norgayom sa zhovárali Alena a Vlado Ondejčíkoví. Ghang-la, Dárdžiling, október 2006   Nedá mi neopýtať sa, máte radi čaj? Tento čaj, ktorým ste nás ponúkli je výborný. Medzi dárdžilingskými plantážnikmi a riaditeľmi čajových fabrík mám veľmi veľa priateľov. Sú to väčšinou moji spolužiaci, s ktorými som chodil do školy. A tak pijeme veľa čaju. Priatelia nás často navštevujú a nosia nám výborný čaj. Máme radi jarný i letný zber. Balíme si dokonca svoj čaj, ktorý reprezentuje náš dom Ghang-la. Je to špeciálny čaj vynikajúcej kvality. Máme radi i jemný biely čaj. Čaj pijeme každý deň a najčastejšie je to dobrý čierny dárdžilingský čaj.   A na horolezeckých výpravách pijete tiež čaj? Áno, v horách vypijem veľa čaju. Najčastejšie to je silný čierny čaj. No všetci Šerpovia v Himalájach majú nadovšetko radi čierny čaj s mliekom. A vždy dosť sladený.    S Jamlingom Tenzingom Norgayom sa zhovárali Alena a Vlado Ondejčíkoví. Ghang-la, Dárdžiling, október 2006

Nedá mi neopýtať sa, máte radi čaj? Tento čaj, ktorým ste nás ponúkli je výborný.
Medzi dárdžilingskými plantážnikmi a riaditeľmi čajových fabrík mám veľmi veľa priateľov. Sú to väčšinou moji spolužiaci, s ktorými som chodil do školy. A tak pijeme veľa čaju. Priatelia nás často navštevujú a nosia nám výborný čaj. Máme radi jarný i letný zber. Balíme si dokonca svoj čaj, ktorý reprezentuje náš dom Ghang-la. Je to špeciálny čaj vynikajúcej kvality. Máme radi i jemný biely čaj. Čaj pijeme každý deň a najčastejšie je to dobrý čierny dárdžilingský čaj.

Pre magazín Bonsaj a čaj: Alenka a Vladimír Ondejčíkoví
Foto: Alenka a Vladimír Ondejčíkoví

Prihlásenie