Späť

38. PRED OPERÁCIOU

Počet zobrazení: 1102

Bútľavá vŕba - Čajovňadobrých ľudí, NitraAni si neuvedomili ako sa zotmelo. Na bielu stenu, veľké premietacie plátno všetkých ich spomienok i bolestí, dopadali tiene veľkých stromov rastúcich pred nemocničným pavilónom i lúče svetla z osvetlenej chodby. Odtiaľ sa ozývali poznámky hladných pacientiek, ktoré postávali pri bandaskách s čajom s pohármi v rukách. Viaceré z nich kvôli operáciám, ktoré ich čakali na druhý deň, už nevečerali a ostatné ...

 

PRED OPERÁCIOU


Ani si neuvedomili ako sa zotmelo. Na bielu stenu, veľké premietacie plátno všetkých ich spomienok i bolestí, dopadali tiene veľkých stromov rastúcich pred nemocničným pavilónom i lúče svetla z osvetlenej chodby. Odtiaľ sa ozývali poznámky hladných pacientiek, ktoré postávali pri bandaskách s čajom s pohármi v rukách. Viaceré z nich kvôli operáciám, ktoré ich čakali na druhý deň, už nevečerali a ostatné po ľahkej večeri, ktorá im už dávno vytrávila, to akosi prežívali s nimi. I Kira pocítila, že je naozaj hladná. Za tých pár dní tu vypotila už niekoľko kíl. Ale pred Nikou prázdny žalúdok radšej nespomínala, aby ju zbytočne netrápila, pretože ona už večeru skutočne nemala a obed tiež len rozbabrala.


„A ja budem mať o desiatej druhú večeru,“ hrdo poznamenala staršia pacientka stojaca na chodbe s pohárom čaju v ruke. V tej chvíli by sa ovzdušie tak stuhlo, že by sa dalo priam nožom krájať. Zavládlo krátke ticho, až kým sa mladé dievča v modrom županku s ťažko skrývanou závisťou v hlase nespýtalo: „A čo budete mať na tú druhú večeru?“
„No, infúziu,“ vyprskla do smiechu pacientka. „A čo ste si mysleli, že šľahačkový pohár?“ smiala sa na celé kolo zvonivým smiechom. Aj Kira s Nikou sa rozosmiali. Do izby vošla sestrička s tlakomerom v ruke, aby Nike opäť skontrolovala tlak. Pokyvkala hlavou a priniesla ďalšiu mištičku tabletiek.
„A túto máte na spanie,“ ukázala sestrička na jednu z nich. Nika ich poslušne zapila vodou, spustila sa z postele rovno do papučiek a odšuchtala sa pomaly do kúpeľne. Potrebovala sa dobre vyspať, pretože ráno svitne jej deň. Operácia. Nika tomu veľmi veľkú vážnosť nepripisovala a predstavovala si, asi ako každá nová pacientka, že sa tu veľmi nezdrží a hneď pôjde zasa domov.


Noc bola pokojná. Nika užila tabletku na spanie zrejme celkom zbytočne, pretože mohutná pacientka, ktorá svojím desivým chrápaním udržovala celé oddelenie v bdelom stave už niekoľko nocí, bola preč a vzduchom sa nieslo nefalšované, pokojné ticho noci. Všetci sa mohli konečne dobre vyspať.
Zato ráno prišlo skoro. Sestrička musela pripraviť na operáciu päť pacientiek. Ich črevá bolo treba dôkladne vymyť klystírom a na oddelení, ako na potvoru, fungoval len jeden záchod. Preto sa vstávalo už pred štvrtou, aby všetky ženy, jedna po druhej, mali dosť času i priestoru prejsť touto nie veľmi príjemnou očistnou procedúrou. A keďže aj ostatné pacientky museli povinne veľa piť, nad ránom sa potulovalo chodbou viacero žien v dlhých košeliach s kúskami papiera v rukách a čakali na poradie pomedzi adeptky na klystír.


Niku odviedli ešte na nejaké predoperačné vyšetrenia a tak Kira raňajkovala sama. Čerstvý rožok si vláčnymi pohybmi natierala zlatistým medom a vychutnávala si aj jeho vôňu a pôvabnú farbu. Nožíkom si ho spúšťala zvysoka ako zlatý medopád na odhryznutý konček rožka a tešila sa jeho žiarivému jasu, ktorý mu dodávali lúče ranného slnka prenikajúce do izby veľkými oknami. Cítila sa veľmi príjemne a všetko sa jej odrazu zdalo krásne, voňavé a sladké ako tento dobrý včelí med. Jej spokojné srdce opäť zaliala vlna hlbokého pokoja a tichého šťastia. Bola vďačná za toto krásne, medovo–slnečné ráno, za posteľ, za hotové jedlá, ktoré jej tu pravidelne servírovali, za pomoc, ktorej sa jej dostalo i za silu, rozlievajúcu sa opäť pozvoľne v jej ubolených žilách.


Pripadalo jej to nekonečne dávno, keď ju sem v bolestiach a horúčke priviezli. Už len ako nepokojný sen sa jej zdalo bezodné trápenie duše vláčenej v bludných kruhoch zatrpknutej mysle a uboleného tela, keď kričala do vesmíru všetky tie výčitky a protesty beznádeje a vnútorný hlas ich niesol až kamsi k okraju galaxie, ku vzdialeným hviezdam... A teraz sa jej už všetko javilo v inom svetle. Pochmúrnu tmu horúčkovitej noci vystriedalo zlatisté ráno a s ním aj nový pocit a láskavé videnie sveta.
Nika sa opäť vrátila na izbu. Možno trochu prestrašene sa usmiala na Kiru a sadla si na posteľ. Jej hodina sa blížila. Na nohy si s nechuťou povinne natiahla biele sťahujúce elastické pančuchy a namiesto pyžama si spredu na svoje kypré telo prehodila len nemocenský modrý pláštik. Ľahla si a prikryla sa paplónom.


Pekná sestrička z chirurgie, ktorá si pacientky jednu po druhej pripravovala a potom ich ako tajomná víla unášala do neznáma, prisunula k Nikinej posteli stojan na infúziu a do žily zaviedla tenkú hadičku a zasa tíško zmizla. Kira cvičeným okom znalca jediným pohľadom spočítala veľké bublinky vzduchu prúdiace do Nikinho krvného riečišťa a čas sa opäť spomalil. Odmeriavali ho kvapkajúce kvapky akejsi čírej životodárnej tekutiny vo fľaši vysoko nad ich hlavami.


„Kvap, kvap, kvap...“ kvapkal ten čudný orloj vysoko na veži...
„Nejako to ide rýchlo, nie?“ váhavo sa ozvala Nika s pohľadom upretým na padajúce kvapky.
„Toto?“ mávla rukou Kira. „Mne raz jedna infúzia priam stiekla do žíl. Babka, čo tu ležala predtým so mnou, dostala infúziu asi o dvadsať minút skôr ako ja a napriek tomu som ju predbehla ako jazdec formule 1. Aj som sa bála, aby ma neporazilo, ale zdá sa, že nie,“ zasmiali sa.


Vtom do izby vbehli ďalšie sestričky a keď uvideli zavedenú infúziu v Nikinej ruke, zháčili sa.
„Čo ju odvezieme aj s posteľou?“ pozreli na seba. Infúziu zasa odpojili, fľašu dali Nike do náručia aj so stočenou hadičkou, odparkovali posteľ, ktorá bola čuduj sa svete, na koliečkach a šlo sa.
„Vyzeráte s tou fľašou ako opilec,“ zasmiala sa Kira. „Držím vám palce,“ zaťala obe päste a sprevádzala Niku dlhým pohľadom, až kým nezmizla v prítmí chodby.


Kira zostala v izbe celkom sama. Pri okne sa po chýbajúcej posteli vytvoril veľký voľný priestor zaplavený jasnými lúčmi ranného slnka. Ležala na posteli a dívala sa von oknom na konáre veľkého stromu kníšuce sa vo vetre, na náprotivnú budovu nového bielučkého nemocničného pavilónu a malú červienku na chatrnej drevenej strieške akejsi čudnej búdky. Ak všetko dobre dopadne, zajtra už pôjde domov. Pravý bok ju už nebolel, ale stále priťahoval jej pozornosť miernym vnútorným tlakom. To ju trochu znepokojovalo. Verila, že problémy po toľkých infúziách a liekoch zmiznú. Že sa rozplynú ako ryžový papier vo vode.


V Japonsku vysoko nad starým kráľovským Kyotom v monumentálnom drevenom chráme nazvanom Kiomizu – čo znamená „čistá voda“, majú taký pekný zvyk. Pútnici, ktorí tadiaľ prechádzajú, môžu na kus ryžového papiera vystrihnutého v tvare človeka napísať všetko, čo ich trápi. Choroby, problémy, obavy... A potom ho vhodiť do drevenej kade s vodou. Popísaná papierová figúrka pomaly, celkom pomaličky klesá nadol, rozpúšťa sa a rozplýva aj so všetkými trápeniami, ktoré nesie. A na dne je z nej už len obláčik, ktorý sa pripojí k veľkému oblaku ostatných strastí, ktoré sa na sklonku dňa vylejú spolu s vodou tam, kam patria...

 

Bútľavá vŕba - Čajovňadobrých ľudí, Nitra
 

ĎALŠIA KAPITOLA

Prihlásenie