Späť

36. NA OSTROVE ČAJU

Počet zobrazení: 1017

„Keď som bola malým dievčatkom často som ležiavala v tráve a predstavovala som si, aké by to bolo príjemné hojdať sa na mäkučkých bielych oblakoch. A keď modré nebo preseklo prúdové lietadlo bielou čiarou, vstala som z trávy a bežala som po našej záhrade a hľadala vhodné miesto, aby som bola presne pod tou čiarou zlomu, keď dole spadne preťaté nebona zem. A zrazu som sa naozaj ocitla tam vysoko, na priesečníku samotného neba a bolo to každý raz neopakovateľné. Keď sme krúžili nad ostrovom Sri Lanka, vykúkali sme z okienka s nádejou, že už už uvidíme naše vysnené čajové plantáže a pritom sme sa dívali na palmy ohýbané vetrom až k zemi a na rozsiahle plochy hnedého blata. Hneď sme prehodnotili náš šatník, obuv a odovzdali sme sa osudu.“„Keď som bola malým dievčatkom často som ležiavala v tráve a predstavovala som si, aké by to bolo príjemné hojdať sa na mäkučkých bielych oblakoch. A keď modré nebo preseklo prúdové lietadlo bielou čiarou, vstala som z trávy a bežala som po našej záhrade a hľadala vhodné miesto, aby som bola presne pod tou čiarou zlomu, keď dole spadne preťaté nebona zem. A zrazu som sa naozaj ocitla tam vysoko, na priesečníku samotného neba a bolo to každý raz neopakovateľné. Keď sme krúžili nad ostrovom Sri Lanka, vykúkali sme z okienka s nádejou, že už už ...

 

NA OSTROVE ČAJU


„Ja som ešte nikdy neletela lietadlom, ale asi by som mala naozaj strach,“ uvažovala Nika.
„Nechcela som vás vyplašiť.“ skúsila ju upokojiť Kira. „Naopak. Lietanie je nesmierne krásne. Mám z neho nádherné zážitky na celý život. Východy slnka nad oblakmi, lety nad päťtisícovkami monumentálneho pohoria Ťan Šan, rozľahlá púšť Gobi, útržky čínskeho múru, vrcholky Himalájí nad hradbou oblakov... Ale aj Alpy zaliate zapadajúcim slnkom, nočný pohľad na horiace ropné rafinérie v Perszkom zálive, polárna žiara nad severným pólom, biblický Ararat a monzúnovým dažďom rozbahnený ostrov čaju, Sri Lanka.“
„Vlastne by som sa rada dostala niekam veľmi ďaleko...“


„Keď som bola malým dievčatkom často som ležiavala v tráve a predstavovala som si, aké by to bolo príjemné hojdať sa na mäkučkých bielych oblakoch. A keď modré nebo preseklo prúdové lietadlo bielou čiarou, vstala som z trávy a bežala som po našej záhrade a hľadala vhodné miesto, aby som bola presne pod tou čiarou zlomu, keď dole spadne preťaté nebona zem. A zrazu som sa naozaj ocitla tam vysoko, na priesečníku samotného neba a bolo to každý raz neopakovateľné. Keď sme krúžili nad ostrovom Sri Lanka, vykúkali sme z okienka s nádejou, že už už uvidíme naše vysnené čajové plantáže a pritom sme sa dívali na palmy ohýbané vetrom až k zemi a na rozsiahle plochy hnedého blata. Hneď sme prehodnotili náš šatník, obuv a odovzdali sme sa osudu.“


„Ale nepršalo vám tam stále.“
„Nie, to nie. Nebolo to zasa také zlé. Dokonca občasný teplý dážď a najmä malebné prevaľujúce sa hmly vo vysočine sme v tom teple celkom vítali. A čajové plantáže nás nesklamali. Boli ešte malebnejšie, ako sme čakali. Svieže zelené pahorky sa vlnili až do výšky vyše 2 000 m nad morom a pomedzi ne padali s hukotom mohutné biele vody vodopádov. Jednoduché a presvedčivé. Ako čaj. Cítili sme, že na takých krásnych miestach musí zrieť tak dobrý čaj. Veľmi sa nám páčilo najmä v centrálnej vysočine v mestečku Nuwara Eliya, ktoré je preslávené tými najlepšími ceylónskymi vysokohorskými čajmi. Čajové plantáže sa nachádzajú všade navôkol a samotné mesto je postavené v peknom a veľmi pokojnom koloniálnom štýle. Je tu po Britoch zachované ešte aj golfové ihrisko. Hneď navečer, ako sme do Nuware Eliyi dorazili, vybrali sme sa v ústrety čajovým plantážam, o ktorých sme dovtedy len čítali. Cítili sme sa skvele medzi sviežimi kríčkami čaju a dlho sme sa pomedzi ne prechádzali. Až kým sme neprišli na to, že na ich starom vyzretom dreve našli svoje útočisko obrovské čierno-žlté stonožky. Neboli sme si istí, či nie sú jedovaté, ich výzor by tomu celkom nasvedčoval a tak sme už radšej chodili po chodníčkoch. Natrhali sme si zopár mladulinkých lístočkov čaju a na počudovanie okolo sediacich hostí, sme ich pri večeri zaliali horúcou vodou. Náš čaj nemal žiadnu farbu, ale zato jemnučko voňal. A tak sme ho popíjali uprostred čajových plantáží, vo vysočine Ceylonu. Pretože v súvislosti s čajom dodnes platí aj toto meno ostrova Sri Lanka, ktoré mu dali britskí kolonizátori. Ceylónsky čaj je dodnes pojem. A právom.“


„Ako často zberajú čaj, keď je ho dokážu vyvážať do celého sveta?“
„Tu na tomto ostrove v tropickom podnebí čaj rastie rýchlo a zberajú ho každé dva týždne. To je naozaj často, ak si predstavíme, že napríklad v Nepále a v severnej Indii sú len dva hlavné zbery a maximálne ešte ďalšie dva za rok. Na Sri Lanke zberajú čaj predovšetkým tamilské ženy.“


„A zase sme pri ženách. Muži na čajových plantážach nepracujú?“
„Ale áno, no nie ako zberači čaju. Robia ťažšie alebo zodpovednejšie práce. Samotný zber čaju je výsostnou doménou žien. Zaujímavosťou je, že keď Briti tu na ostrove začali pestovať čaj, nikto z pôvodných obyvateľov nechcel pracovať na ich plantážach. Sinhálci sa nedali tak ľahko skrotiť, radšej vyrezávali nejakú tú sošku, domorodú masku, alebo len tak sedeli v tieni palmy. A tak si Briti, keď tu chceli pestovať čaj, ktorý mal pre nich cenu zlata, museli priviezť robotníkov z južnej Indie. Tamojší Tamilovia sa už tisícročia snažia dostať na neďaleký ostrov a tak odísť z chudoby svojich malých dediniek, nebolo pre nich až také ťažké. Doteraz tu žijú, zberajú a spracovávajú čaj. A sem tam pomedzi čajové plantáže postavili svoje pestrofarebné hinduistické chrámy, aby tu mali svoj domov aj ich bohovia.“


„Tam žijú celé ich rodiny?“„Keď som bola malým dievčatkom často som ležiavala v tráve a predstavovala som si, aké by to bolo príjemné hojdať sa na mäkučkých bielych oblakoch. A keď modré nebo preseklo prúdové lietadlo bielou čiarou, vstala som z trávy a bežala som po našej záhrade a hľadala vhodné miesto, aby som bola presne pod tou čiarou zlomu, keď dole spadne preťaté nebona zem. A zrazu som sa naozaj ocitla tam vysoko, na priesečníku samotného neba a bolo to každý raz neopakovateľné. Keď sme krúžili nad ostrovom Sri Lanka, vykúkali sme z okienka s nádejou, že už už uvidíme naše vysnené čajové plantáže a pritom sme sa dívali na palmy ohýbané vetrom až k zemi a na rozsiahle plochy hnedého blata. Hneď sme prehodnotili náš šatník, obuv a odovzdali sme sa osudu.“
„Áno a hoci patria k najspodnejšej kaste, štát dodnes dbá na to, aby neboli doslova vykorisťovaní a tak tu majú mnohé sociálne vymoženosti a dokonca im je postarané aj o malé deti, kým ich mamy zberajú čaj. Raz ráno, keď sme opäť vyrážali na potulky po čajových plantážach a fabrikách, kráčali sme okolo takej čudesnej búdy uprostred poľa, v ktorej evidentne žili ľudia. Bola stlčená z vlnitého plechu a vo vnútri horel oheň na otvorenom ohnisku. A zrazu z dverí vyšli dve dievčatká v bielej školskej uniforme. Presnejšie, v snehobielej školskej uniforme, lebo takú žiarivú belosť gazdinky ťažko dosahujú aj v reklamách na drahé pracie prostriedky. Nikdy som tak čistučké deti s peknými pravidelne zapletenými čiernymi vrkočmi s bielymi mašľami nevidela. A o to prekvapivejšie bolo, že vychádzali z viac ako chudobného baraku. Tak som mala pocit, že rovnako ako v Indii, kde aj tí najchudobnejší muži dbajú na svoj zovňajšok a chodia minimálne precízne oholení, ostrihaní a učesaní, tak aj tu ľudia majú svoju dôstojnosť a aj v tej najväčšej chudobe nemusia strácať tvár, najmä keď sa ich deťom dostane vzdelania.“
 

ĎALŠIA KAPITOLA

Prihlásenie