Späť

30. RANNÉ KŔMENIE BOHOV

Počet zobrazení: 1228

No hej, svätí muži. Ale aké boli v Nepále ženy?“ znovu načala svoju ženskú tému Nika. „V Káthmandú sme sa každé ráno ešte pred šiestou zobudili na to, že na terase oproti nášho okna žena v strednom veku kŕmila vtáky, nahlas odriekala mantry a modlitebným tibetským zvončekom zvonila na všetky štyri svetové strany. Po tomto nevyhnutnom rannom rituáli sa vybrala s miskou ryže a niekoľkými kvetmi v rukách pešo, až na veľké námestie rozprestierajúce sa pred starým kráľovským palácom. Podľa neho dostalo aj svoj názov Durbar Square. Na námestí stálo niekoľko chrámov a svätýň a v čase, keď vychádzalo slnko, tam bolo naozaj rušno. Asi najrušnejšie z celého dňa. Ľudia sa sústreďovali okolo oltárov a sošiek svojich božstiev a ako sme to videli aj v Bhaktapure, kŕmili svojich bohov ryžou a inými pochúťkami od raňajok. Natierali jedlá nešťastným božstvám na tvár, ktorú z času na čas ešte aj zafarbili načerveno, lebo červená tvár prinášala šťastie. Pred starým chrámom No hej, svätí muži. Ale aké boli v Nepále ženy?“ znovu načala svoju ženskú tému Nika.
„V Káthmandú sme sa každé ráno ešte pred šiestou zobudili na to, že na terase oproti nášho okna žena v strednom veku kŕmila vtáky, nahlas odriekala mantry a modlitebným tibetským zvončekom zvonila na všetky štyri svetové strany. Po tomto nevyhnutnom rannom rituáli sa vybrala s miskou ryže a niekoľkými kvetmi ...

 

RANNÉ KŔMENIE BOHOV


„No hej, svätí muži. Ale aké boli v Nepále ženy?“ znovu načala svoju ženskú tému Nika.
„V Káthmandú sme sa každé ráno ešte pred šiestou zobudili na to, že na terase oproti nášho okna žena v strednom veku kŕmila vtáky, nahlas odriekala mantry a modlitebným tibetským zvončekom zvonila na všetky štyri svetové strany. Po tomto nevyhnutnom rannom rituáli sa vybrala s miskou ryže a niekoľkými kvetmi v rukách pešo, až na veľké námestie rozprestierajúce sa pred starým kráľovským palácom. Podľa neho dostalo aj svoj názov Durbar Square.

 

Na námestí stálo niekoľko chrámov a svätýň a v čase, keď vychádzalo slnko, tam bolo naozaj rušno. Asi najrušnejšie z celého dňa. Ľudia sa sústreďovali okolo oltárov a sošiek svojich božstiev a ako sme to videli aj v Bhaktapure, kŕmili svojich bohov ryžou a inými pochúťkami od raňajok. Natierali jedlá nešťastným božstvám na tvár, ktorú z času na čas ešte aj zafarbili načerveno, lebo červená tvár prinášala šťastie. Pred starým chrámom Kasthamandap z 12. storočia postaveného z dreva jedného jediného obrovského stromu, podľa ktorého aj samotné Káthmandú dostalo svoje meno sa schádzalo najviac ľudí. Na nízkom plôtiku boli povešané girlandy bielych a žltých kvetov. Ženy ich kládli na oltár. Zdalo sa nám veľmi pôvabné začínať každý deň takto rituálne. A boli sme radi, že sme tu mohli byť s nimi.

 

jarné slnko, ktoré mala tak rada. Pálivá bolesť v pravom boku sa neúprosne hlásila a horúčosť vnútri tela jej brala všetky sily a zahmlievala myseľ. Až na to, že mi po nohe prešlo auto.“
„Čože?“ začudovala sa Nika.
„Áno, filmovala som videokamerou desiatky horiacich olejových lampičiek na zemi a hlasné trúbenie za mojím chrbtom som už po výcviku v Indii nebrala do úvahy. A ako sa šofér tlačil davom ľudí, a ja som sa ani trochu neuhla, prešiel mi okrajom kolesa po päte. Našťastie pevné športové topánky znížili tlak, iba ma v kolenách prudko podlomilo.“


„A stalo sa vám niečo?“
„Vlastne ani nie, iba som sa od zľaknutia a nečakanej bolesti srdcervúco rozplakala. Dav ľudí ma obstal a mladý vystrašený šofér mi niekoľkokrát ponúkol odvoz do nemocnice. Ale ja som tam len stála a plakala. Ani neviem prečo na mňa padol taký splín. Až keď sa mi konečne uľavilo a ľudia sa dostatočne vynačudovali, vydala som sa uslzená hľadať svojho manžela, ktorý sa, ako obyčajne, prechádzal s fotoaparátom niekde inde. Ale pýtali ste sa na ženy.“
„Áno zaujíma ma, ako žijú ženy v iných krajinách.“


„Stretávali sme ženy najmä podvečer, keď utíchla obchodnícka vrava a na krajinu pod Himalájami sadol súmrak. Vtedy ženy zo skromných bytov, v ktorých stropy boli také nízke, že my sme sa v nich nemohli ani vystrieť vychádzali von a v tečúcej vode v kamenných kúpeľoch na námestí prali, umývali brániace sa deti a aj seba. Vládol tam neskutočný pokoj. V šere malých námestí obklopených drevenými, stáročia starými domami táto jednoduchá večerná očista pôsobila veľmi uvoľnene, ba až mysticky. A opäť som im závidela túto kúpeľňu a zároveň obývačku pod hviezdami. Nepotrebovali väčšie byty, viac priestoru, vlastné vane a sprchovacie kúty. Veď tu mali to najkrajšie a najhodnotnejšie bývanie, aké som si vedela predstaviť. Medzi drevenými vyrezávanými stenami a kamennými sochami bohov. Po očiste tela i ducha stačilo prísť domov a uložiť sa k spánku. A nie leštiť chrómové batérie umývadiel. Čím som viac spoznávala Indiu a Nepál, tým sa mi zdal jednoduchý život prostých ľudí nezaťažených materiálnymi statkami príjemnejší a závideniahodnejší. Aj ja som sa tam medzi nimi cítila ako doma.“

 

jarné slnko, ktoré mala tak rada. Pálivá bolesť v pravom boku sa neúprosne hlásila a horúčosť vnútri tela jej brala všetky sily a zahmlievala myseľ. „Spomínali ste, že ste bývali v tibetskom hoteli. Je v Nepále veľa Tibeťanov?“
„Áno, jeden veľmi milý manželský pár sme spoznali v malinkej tibetskej reštaurácii, kam sme sa chodili najesť. V Káthmandú žije v niektorých štvrtiach naozaj veľa Tibeťanov. Majú tu svoje reštaurácie, obchodíky, čajovne, svoju kultúru a zvyky. Hoci ma to veľmi zaujímalo rovnako ako aj ostatných turistov, ktorí vyhľadávali všetko tibetské, bolo mi zároveň ľúto, že pôvodná nepálska kultúra zostala silne v pozadí záujmu o dnes tak populárny Tibet. Mladí Tibeťania si otvorili neďaleko nášho hotela malilinkú reštauráciu.

 

Na stene visel veľký farebný obraz Potaly, legendárneho a tajomného sídla dalajlámu z tibetskej Lhasy. Obaja Tibeťania boli na tento plagát veľmi hrdí a radi nám o ňom rozprávali. Mladá pani bola výborná kuchárka a na počkanie varila turistom chutné tibetské jedlá. Ja som si často dávala hustú polievku nazývanú thukpa a môj manžel si objednával len čapati a čapati. Jednoduché placky, pretože si indickým pouličným čajom mierne pokazil žalúdok. Mladá Tibeťanka sa cítila najprv možno aj trochu dotknutá, že z jej širokej ponuky sme si pýtali stále to isté. Obyčajné placky bez chuti a bez vône. Ale keď sme jej to vysvetlili, pochopila a naďalej nám s úsmevom nosila čapati. Na základe našich dobrých vzťahov sme sa práve od nich nechali zasvätiť do tajomstva prípravy slaného tibetského čaju s jačím maslom.“


„A chutil vám? Podľa mňa to muselo byť strašné. Slaný čaj. Dokonca s maslom.“
„Prvý hlt bol naozaj zdrvujúci. Opatrne som z čaju odpila a celým telom mi ako blesk prebehol čudesný pocit a priam som cítila, ako mi vyšľahol končekmi prstov von. Moje očakávania boli jednoznačné a tak sa zážitok tomu podriadil. Ale za chvíľu sme sa pristihli, ako sa s manželom rozprávame a pritom popíjame náš slaný čaj. A zdal sa nám dobrý, dokonca veľmi dobrý. Až taký dobrý, že som dopila aj manželovu porciu, pretože on bol na svoj žalúdok stále opatrný a jedol len čapati a pil čistú vodu. A tak to obyčajne býva. Je lepšie nič vopred neočakávať. A prijať všetko také, aké je. Aby sme rozoznali skutočnú chuť i vôňu života, neskreslenú našim vlastným očakávaním.“
 

ĎALŠIA KAPITOLA

Prihlásenie