Späť

29. SVÄTÝ MUŽ

Počet zobrazení: 2694

„Videla som v jednom časopise fotky svätých mužov. Askétov. Boli veľmi chudí a celí pomaľovaní krikľavými farbami a ponatieraní blatom, alebo čím. Vyzerali naozaj exoticky. Čudne...“ povedala Nika. „Chrámový komplex Pašupatinath, v ktorom sme pozorovali spaľovanie mŕtvych, je ich centrom. Raz za čas sa ich tam schádzajú tisíce. Ale aj priamo v Káthmandú sme ich pravidelne stretávali. A pravdupovediac závidela som im ich život. Vôbec sa mi nezdal asketický a ani biedny.“ „Veď nič nemajú.“ „To je pravda. Majú len misku na jedlo, palicu a rúcho. Ale to, že nič nevlastnia, ich zároveň oslobodzuje. Sú úplne nezávislí. Môžu chodiť kade chcú, nikto ich nevyženie, nikto im neublíži. Bežným ľuďom prinášajú šťastie. Dávajú im almužny, ak ich o to požiadajú, nech aj akékoľvek maličké.„Videla som v jednom časopise fotky svätých mužov. Askétov. Boli veľmi chudí a celí pomaľovaní krikľavými farbami a ponatieraní blatom, alebo čím. Vyzerali naozaj exoticky. Čudne...“ povedala Nika.
„Chrámový komplex Pašupatinath, v ktorom sme pozorovali spaľovanie mŕtvych, je ich centrom. Raz za čas sa ich tam schádzajú tisíce. Ale aj priamo ...

 

SVÄTÝ MUŽ


„Videla som v jednom časopise fotky svätých mužov. Askétov. Boli veľmi chudí a celí pomaľovaní krikľavými farbami a ponatieraní blatom, alebo čím. Vyzerali naozaj exoticky. Čudne...“ povedala Nika.
„Chrámový komplex Pašupatinath, v ktorom sme pozorovali spaľovanie mŕtvych, je ich centrom. Raz za čas sa ich tam schádzajú tisíce. Ale aj priamo v Káthmandú sme ich pravidelne stretávali. A pravdupovediac závidela som im ich život. Vôbec sa mi nezdal asketický a ani biedny.“


„Veď nič nemajú.“
„To je pravda. Majú len misku na jedlo, palicu a rúcho. Ale to, že nič nevlastnia, ich zároveň oslobodzuje. Sú úplne nezávislí. Môžu chodiť kade chcú, nikto ich nevyženie, nikto im neublíži. Bežným ľuďom prinášajú šťastie. Dávajú im almužny, ak ich o to požiadajú, nech aj akékoľvek maličké. Aj o jedlo sa s nimi radi podelia. A najnovšie sa aj svätí muži naučili využívať prítomnosť solventných turistov zo západu v ich rodnej krajine. Za pár rupií sa nechajú fotiť a mala som pocit, že pre tento biznis majú veľké nadanie. Aj k nám pristúpil hneď v prvý deň nášho pobytu pomaľovaný svätý muž v oranžovom rúchu. Pozeral na nás hlbokým pohľadom, v ktorom sa čerilo pochopenie snáď aj prvopočiatkov zrodu života. Kým sme hľadali drobné, díval sa ponad naše hlavy a vážnym hlasom odriekal posvätné mantry. Keď mince konečne zaštrngali v kovovom hrnčeku, mierne sa nám uklonil a vážnym krokom kráčal po ulici ďalej. Za chvíľu sme ho opäť uvideli za rohom, ako si veselo pofajčieva, debatuje s nejakým svetským kamarátom a prešľapuje pritom zhrbený ako puberťák vo videoklipe. Palicu mal opretú o stenu, plecia spustené, rúcho podkasané a rukami živo gestikuloval. Keď dofajčil, vystrel sa, zobral si opäť svoju pútnickú palicu a hrnček, nasadil opäť výraz svätca a vybral sa rovno ku mne, pýtať si ďalšie drobné.“


„Ale už ste mu nič nedali, pravda,“ skočila do reči Nika.
„Samozrejme, že nie,“ prikývla Kira. „Ale nechcem hádzať všetkých do jedného vreca. Samozrejme aj medzi týmito podivnými svätými mužmi sú určite ľudia úprimne veriaci svojim ideálom. Ale vcelku si myslím, že už začína byť forma silnejšia ako obsah. Záujem zarobiť si nejakú tú rupiu je rovnaký ako u hociktorého obchodníka. A ten sa o to snaží aspoň otvorene. Ale videla som i naozaj oslnivých mužov, z ktorých vyžarovala veľká životná sila a poznanie. Ľudia sa pred nimi skláňali a prosili ich o požehnanie. Tí ale nikdy nežobrali, nedávali sa fotiť a turistov nevyhľadávali ako ich kolegovia.“

 

„Videla som v jednom časopise fotky svätých mužov. Askétov. Boli veľmi chudí a celí pomaľovaní krikľavými farbami a ponatieraní blatom, alebo čím. Vyzerali naozaj exoticky. Čudne...“ povedala Nika. „Chrámový komplex Pašupatinath, v ktorom sme pozorovali spaľovanie mŕtvych, je ich centrom. Raz za čas sa ich tam schádzajú tisíce. Ale aj priamo v Káthmandú sme ich pravidelne stretávali. A pravdupovediac závidela som im ich život. Vôbec sa mi nezdal asketický a ani biedny.“ „Veď nič nemajú.“ „To je pravda. Majú len misku na jedlo, palicu a rúcho. Ale to, že nič nevlastnia, ich zároveň oslobodzuje. Sú úplne nezávislí. Môžu chodiť kade chcú, nikto ich nevyženie, nikto im neublíži. Bežným ľuďom prinášajú šťastie. Dávajú im almužny, ak ich o to požiadajú, nech aj akékoľvek maličké.

 

 

ĎALŠIA KAPITOLA
 

Predvoľby súkromia
Cookies používame na zlepšenie vašej návštevy tejto webovej stránky, analýzu jej výkonnosti a zhromažďovanie údajov o jej používaní. Na tento účel môžeme použiť nástroje a služby tretích strán a zhromaždené údaje sa môžu preniesť k partnerom v EÚ, USA alebo iných krajinách. Kliknutím na „Prijať všetky cookies“ vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním. Nižšie môžete nájsť podrobné informácie alebo upraviť svoje preferencie.

Zásady ochrany osobných údajov

Ukázať podrobnosti

Prihlásenie