Späť

26. OPIČÍ CHRÁM

Počet zobrazení: 2981

Keď ste pochodili toľko krajín, kde sa vám najviac páčilo?“ prebúdzala svojho skrytého cestovateľského ducha doružova vyspaná Nika. „Najviac? To ťažko povedať. Každá krajina bola veľmi špecifická. A svojim spôsobom krásna. Bez ohľadu na chudobu, na históriu, či počasie.“   „Ale predsa, kam vás to najviac ťahalo?“ nedala sa Nika. „Vždy som túžila navštíviť Nepál,“ zasnívala sa opäť Kira. „Milujem hory a Nepál bol niečo ako môj sen. Vzdialený a neskutočný a predsa tak veľmi blízky až intímne osobný. Vždy, keď mi bolo ťažko, alebo veľmi smutno, moja duša odlietala do Káthmandú. Neviem prečo práve tam, ale bola to jednoznačná voľba. Akoby to bol domov mojej najhlbšej vnútornej podstaty. Káthmandú. Staré mesto pod Himalájami. Plné drevených vyrezávaných chrámov, oblých budhistických stúp, symbolicky skrý„Vždy som túžila navštíviť Nepál,“ zasnívala sa opäť Kira. „Milujem hory a Nepál bol niečo ako môj sen. Vzdialený a neskutočný a predsa tak veľmi blízky až intímne osobný. Vždy, keď mi bolo ťažko, alebo veľmi smutno, moja duša odlietala do Káthmandú. Neviem prečo práve tam, ale bola to jednoznačná voľba. Akoby to bol domov mojej najhlbšej vnútornej podstaty. Káthmandú. Staré mesto pod Himalájami. Plné drevených vyrezávaných chrámov, oblých budhistických stúp, symbolicky skrývajúcich Budhove ostatky, okolo ktorých veriaci i neveriaci roztáčali rady modlitebných...

 OPIČÍ CHRÁM


„Keď ste pochodili toľko krajín, kde sa vám najviac páčilo?“ prebúdzala svojho skrytého cestovateľského ducha doružova vyspaná Nika.
„Najviac? To ťažko povedať. Každá krajina bola veľmi špecifická. A svojim spôsobom krásna. Bez ohľadu na chudobu, na históriu, či počasie.“


„Ale predsa, kam vás to najviac ťahalo?“ nedala sa Nika.
„Vždy som túžila navštíviť Nepál,“ zasnívala sa opäť Kira. „Milujem hory a Nepál bol niečo ako môj sen. Vzdialený a neskutočný a predsa tak veľmi blízky až intímne osobný. Vždy, keď mi bolo ťažko, alebo veľmi smutno, moja duša odlietala do Káthmandú. Neviem prečo práve tam, ale bola to jednoznačná voľba. Akoby to bol domov mojej najhlbšej vnútornej podstaty. Káthmandú. Staré mesto pod Himalájami. Plné drevených vyrezávaných chrámov, oblých budhistických stúp, symbolicky skrývajúcich Budhove ostatky, okolo ktorých veriaci i neveriaci roztáčali rady modlitebných mlynčekov. „Óm, mani padme húm“ znela najznámejšia prastará tibetská mantra, ospevujúca poznanie ako kvet lotosu, snáď odvšadiaľ. „Óm mani padme húm“ nieslo sa povetrím. „Nech sú všetky bytosti šťastné.“ Taká je i základná vibrácia celej tejto krajiny i ľudí, ktorí tu žijú. „Óm mani padme húm“ znelo aj nám v dušiach ešte dlho potom, čo sme sa vrátili domov z tejto fascinujúcej krajiny.


Hneď prvý večer v Káthmandú bol veľmi zvláštny. Videla som kedysi slávny film Malý Budha, v ktorom sa jedna zaujímavá scéna odohrávala v okolí nádhernej a rozľahlej stúpy. Stúpa alebo dagoba je obrovská polguľovitá stavba, zhora ktorej sa na svet dívajú privreté Budhove oči.
A tak som si ešte na letisku zohnala reklamné letáčiky o pamiatkach Káthmandú, aby som to miesto mohla ako prvé navštíviť.


„Toto bude ono,“ ukazovala som malý obrázok manželovi. Mala som vlastnú predstavu, že to musí byť celkom blízko, niekde uprostred Káthmandú a tak som sa chcela sama navečer, už potme, vybrať rikšou práve tam. Našťastie, aj môj manžel sa nakoniec rozhodol, že pôjde so mnou.
Malo nám byť hneď podozrivé, že všetci majitelia bicyklových rikší, hoci stáli pri chodníku márne čakajúc na zákazníkov, nás odmietali odviezť a odporúčali nám taxík, keď sme im ukazovali reklamný letáčik, kam sa to chceme vlastne dostať. Až jeden mladý, štíhly, ale svalnatý chlapec sa na tú cestu za veľkého údivu okolostojacich kolegov podujal. Zjednali sme cenu na sto rupií a nastúpili sme. Studený večerný vzduch vyumývaný odchádzajúcimi monzúnovými dažďami nás príjemne chladil, veď ešte ráno sme opúšťali horúcu, slnkom rozpálenú Indiu.


Nepálsky chlapec šliapal do pedálov vytrénovanými nohami a viezol nás na svojej rikši čoraz ďalej od centra. Uličky boli stále užšie a hrboľatejšie a pouličné svetlá blikali už len sem tam. Až sme napokon vkĺzli do hlbokej tmy kdesi za mestom. Moja duša stuhla. Keby som tu bola sama, hneď by som dala pokyn vrátiť sa späť. Ale aj keď sme sa s manželom dvaja cítili bezpečnejšie, uvedomili sme si, že predsa len nikto na svete nevie, kde sme a kam práve ideme a keby nás tento neznámy nepálsky chlapec zaviezol so zlým úmyslom kdesi do tmy, nepomohli by sme si. Veď sme mali so sebou peniaze, pasy a aj letenky, pretože na hoteli sme nikdy nič nenechávali. A navyše nikto by nás dlho nehľadal.


Zadívala som sa pozorne do tváre nášho rikšistu, ale okrem zjavnej námahy a snahy šliapať do pedálov ťažkým kamenistým a kopcovitým terénom, nenachádzala som tam žiadne čierne myšlienky a tak sme sa trochu upokojili. Od posledných svetiel Káthmandú sme sa každým metrom vzďaľovali stále viac a viac.


Nakoniec sme uvideli pred sebou v diaľke nádhernú stúpu na vysokom, veľmi strmom kopci. Nebolo to však miesto, na ktoré sme sa chceli dostať. Pred nami sa v tme črtal tajomný Opičí chrám. Swayambhunath. Kým sme sa k nemu priblížili, museli sme niekoľkokrát zliezť z rikše a ísť peši, aby sme chlapcovi jeho službu uľahčili, lebo ledva tlačil do strmého kopca prázdnu rikšu a tak sme ho brali skôr ako domorodého sprievodcu.


Zastali sme pri temnom neosvetlenom chodníčku vinúcom sa pomedzi husté stromy. Viedol až na vrchol strmého pahorku, kde sa k nebu týčil samotný Opičí chrám. Opäť sme zaváhali. Spomedzi stromov sa ozývalo zlovestné škriekanie stoviek opíc.
„Sme tu,“ pokynul rukou nepálsky chlapec. „Ja vás tu počkám.“
„No to dúfam,“ pomyslela som si v duchu, lebo som si nevedela predstaviť, kde by sme v tomto tmavom, pustom kúte našli iný dopravný prostriedok na návrat do nášho sladkého hotela v tibetskej štvrti, ktorý sa nám zdal v tej chvíli tak neskutočne vzdialený.


Vykročili sme rýchlym krokom pomedzi stromy do kopca a tíško sme sa okolo seba rozhliadali. Mesiac bol v splne a jeho svit sa lial v dlhých, tajomných lúčoch pomedzi husté konáre starých stromov a vďaka nemu sme si ako tak videli pod nohy. Nikde nebolo ani živej duše, len koruny stromov sa nakláňali sem a tam a šuchotali pod skokmi opíc, ktoré sme z ich nočného kľudu zjavne vyrušili. Kráčali sme ďalej, až k pochybnej ošarpanej stavbe, ktorá stála tesne pri chodníku tak asi na polceste k Opičiemu chrámu. Tam sme si všimli mĺkvo sa tmoliace sa temné postavy. Jedna z nich vykročila priamo k nám s veľkou palicou v ruke. Tuhšie sme stisli svoje pasy vo vrecku a so širokým priateľským úsmevom, ktorý nám už toľkokrát pomohol, sme jej kráčali oproti.


„Namasté,“ úctivo sme sa pozdravili skrývajúcich Budhove ostatky, okolo ktorých veriaci i neveriaci roztáčali rady modlitebných mlynčekov. „Óm, mani padme húm“ znela najznámejšia prastará tibetská mantra, ospevujúca poznanie ako kvet lotosu, snáď odvšadiaľ. „Óm mani padme húm“ nieslo sa povetrím. „Nech sú všetky bytosti šťastné.“ Taká je i základná vibrácia celej tejto krajiny i ľudí, ktorí tu žijú. „Óm mani padme húm“ znelo aj nám v dušiach ešte dlho potom, čo sme sa vrátili domov z tejto fascinujúcej krajiny.mužovi s krátkymi fúzikmi odetému v uniforme.
„Namasté,“ zdvihol ruku a odzdravil nám.
„No, tento nás asi nezabije, ale určite nás pošle naspäť,“ povedala som potichu manželovi.
„Bude to zrejme nejaký strážca chrámu. Dúfajme,“ prikývol.
Strážca nás napodiv nechal kráčať naším smerom ďalej, ale sa k nám pripojil. Z dychu mu bolo cítiť závan alkoholu, ale jeho otázky i vystupovanie boli profesionálne. Keď zistil, z akej krajiny pochádzame, vypol hrdosťou hruď a hneď sa pochválil, že za našu slobodu bojoval v nedávnom vojnovom konflikte v rámci vojsk Unprofor. Aj nám ukázal farebný prúžok na uniforme, ktorý dostal ako vyznamenanie za svoju statočnosť. Darmo sme mu vysvetľovali, že Slovakia a Slovenia nie je to isté, neochvejne trval na svojom. Tak nám neostávalo nič iné, iba prejaviť vďačnosť za domnelú záchranu našej vlasti a pridať radšej do kroku.


Chodník začal prudko stúpať, až celkom prešiel do strmého schodišťa, na konci ktorého sa črtal skromne osvetlený chrám. Opice začali byť čoraz dotieravejšie. Hojdali sa na najnižších konároch tesne nad našimi hlavami a nepríjemne škriekali. Boli ich celé húfy. S pochopením som pozrela na dlhú palicu v ruke strážnika a trošku som spomalila, aby nás mohol opäť dobehnúť. Pre istotu.
Posledné schody strmé už ako rebrík nepálsky strážnik demonštratívne vybehol, aby sme videli, v akej je dobrej forme a viedol nás k prvým modlitebným mlynčekom.


„Okolo chrámu musíte kráčať vždy v smere hodinových ručičiek, nie naopak,“ vrátil môjho manžela, ktorý vykročil s fotoaparátom v ruke k vlajúcim zástavkám na opačnej strane.
A tak sme pomaličky obchádzali chrám v smere hodinových ručičiek, dívali sme sa dolu na svetielka Káthmandú i na veľký strieborný kotúč mesiaca na oblohe, ktorý v čase splnu inšpiruje všetkých budhistov k oslavám i návštevám chrámov. Točili sme veľkými modlitebnými mlynčekmi s večnou, nesmierne silnou mantrou „Óm mani padme húm“ po očku pozorujúc všadeprítomné opice.
„Tu je ešte jeden chrám ukázal strážca do úzkej schátralej uličky stratenej v úplnej tme,“ chytil ma za rameno a ťahal ma tam. Z tmy zaštekal pes.


Hneď som sa toho chytila: „Ja sa bojím psov. Je tam pes. Nejdem,“ vytrhla som sa mu argumentujúc typicky ženským dôvodom, proti ktorému mohol ozbrojený chlap máločo namietať a obzerala som sa rýchle po manželovi, ktorý sa kdesi stratil hľadajúc zaujímavú predlohu pre objektív svojho fotoaparátu.
Opičí chrám v noci bol naozaj mystický a mal zvláštne, nevysloviteľné fluidum. Čudnú atmosféru s množstvom opíc. Akoby bol naozaj postavený pre ne a nie pre ľudí. Veď oni tu boli doma a my sme len ostýchavo vkročili do ich posvätnej ríše.

 

A celkom zvrchu sa dívali na nás veľké, chápavo privreté Budhove oči.“

 

ĎALŠIA KAPITOLA

Predvoľby súkromia
Cookies používame na zlepšenie vašej návštevy tejto webovej stránky, analýzu jej výkonnosti a zhromažďovanie údajov o jej používaní. Na tento účel môžeme použiť nástroje a služby tretích strán a zhromaždené údaje sa môžu preniesť k partnerom v EÚ, USA alebo iných krajinách. Kliknutím na „Prijať všetky cookies“ vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním. Nižšie môžete nájsť podrobné informácie alebo upraviť svoje preferencie.

Zásady ochrany osobných údajov

Ukázať podrobnosti

Prihlásenie