23. DOMÁCI CHLIEB

DOMÁCI CHLIEB

„Pekne ste to povedali,“ pochválila Nika. „Mám rada príbehy o láske. A aj o ďalekých krajinách,“ odsunula nabok nedojedený obed a zahryzla do malého krajca chleba, ktorý ležal vedľa taniera na obedovej tácke. „Celkom dobrý chlieb,“ povedala s plnými ústami, odsunula stoličku a zasa sa pohodlne uvelebila na svojej posteli aj s krajcom chleba v ruke.
„Musíte byť hladná. Veľa ste toho nezjedli,“ povedala Kira a pozhŕňala všetky tanieriky a obe tácky na jednu kopu a odniesla ich na vozík pristavený na chodbe, ako sa patrilo. Nika tu bola nová a ešte si akosi tieto zvyky neosvojila, tak Kira spratala tých pár tanierov aj za ňu, aby mali sestričky menej práce.

Cestou si načapovala do širokého skleneného pohára čaj. Vždy keď ten pohár chytila do ruky, musela si spomenúť na svojho syna, ktorý jej ho do nemocnice poslal, keď telefonovala domov, čo všetko jej treba ešte priniesť. Aj pohár na čaj. Ten nemocničný na jej stolíku bol neuveriteľne špinavý. Musel pamätať už generácie pacientiek a nevyzeral, že by sa dal len tak ľahko umyť. Tak Kira poprosila o čistý hrnček na čaj z domu. Hoci mali doma veľa pekných, originálnych a nezameniteľných čajových hrnčekov, syn rozhodol, že mame treba poslať taký pohár, ktorý sa jej s nikým nepopletie a aký nikto iný v nemocnici nebude mať. Originál pohár od pravej škótskej whisky. Prednedávnom ho dostali darom aj s fľašou od jedného poľského priateľa. Fakt, tu v nemocnici nikto iný pohár od whisky nemal.

„Prinesiem aj vám čaj?“ spýtala sa Kira.
„Áno, ďakujem,“ vzala Nika veľký krčah zo svojho stolíka, ktorý bol už temer prázdny a podala ho Kire. „Sestrička hovorila, že musím veľa piť.“
Kira priniesla čaj aj pre Niku, pohodlne sa posadila na posteľ a odpila si zo svojho pohára na whisky.
„Ten chlieb je naozaj dobrý, dojedla Nika svoj krajec chleba. Moja mama spomínala, že kedysi doma pravidelne piekli chlieb.“
„Aj ja doma pečiem chlieb. Na Vianoce“ usmiala sa Kira.
„Raz som to skúsila, ale sa mi rozpľaskol. Manželovi celkom chutil, ale bolo to príliš prácne a veľmi som sa ním chváliť nemohla. Tak som to už viac neskúšala. Aj tak už nemám čas,“ mávla rukou Nika.
„Stačí na to dobrý recept,“ poradila Kira „a je to veľmi zábavné. Ja som dostala recept od mojej dobrej kamarátky. Má štyroch synov a chleba pečú pravidelne.“
„Môžem si ho napísať?“ spýtala sa Nika a okom mrkla na nepopísané papiere a pero na nemocničnom stolíku, kam Kira odložila svoju „Bútľavú vŕbu“, keď sa s Nikou tak zarozprávali. „Možno to ešte raz skúsim.“

„Samozrejme,“ podala jej Kira papiere i pero a hlboko sa zamyslela nad receptom na chlieb. „Tak, najprv si v šupke uvaríte 8 stredne veľkých zemiakov a necháte ich vychladnúť. Potom preosejete cez sitko 2 kg hladkej múky.“
„Nezvyknem preosievať múku, keď niečo pečiem. Zdá sa mi to zbytočné,“ podotkla Nika.
„Ale je to dobre, múka sa preosievala odjakživa. Je potom ľahká a chlieb i koláče sú nadýchané a oveľa chutnejšie. A navyše, to má svoj pôvab. Vôňu starých čias. A to ku správnemu pečeniu tiež patrí. No a potom si pripravíte kvások. Vezmete asi 10 Dkg čerstvých voňavých kvasníc, trochu cukru, stačí kopcovitá lyžička alebo kocka, odoberiete trochu múky a vmiešate to do 2 Dl teplého mlieka a dáte na teplé miesto prikryté vykvasiť.“
„Mne koláče raz vykvasia, raz nie,“ prerušila ju Nika, „aj keď ich zakrývam utierkou a vankúšom.“
„Moja babka dávala hrnček s kváskom a potom aj vandlík s cestom do postele a prikryla to velikánskou perinou. A mňa potom posielala, aby som šla skontrolovať, či už cesto „ide“. Pekne mi to voňalo a vždy som si z cesta uštipla. Ja teraz dávam kvások a potom i prikryté cesto na radiátor, ak kúrime, alebo na šporák, ktorý býva rozohriaty, keď si predhrievam trúbu. Je dôležité, aby bol kvások dobrý a príjemne voňavý. Aby išiel, ako hovorievala moja babka. Ak má čudnú octovú vôňu, treba radšej urobiť nový.“
„A potom?“

„Potom dobre nakysnutý kvások, pomágané uvarené zemiaky, 4 – 5 lyžičiek soli, 2 lyžičky rasce a zvyšok mlieka z litra, teda asi 8 Dl pridáme do preosiatej múky a rukou miesime a miesime.“
„Ja mám na to špeciálny mixér. Nemusím miesiť cesto rukami,“ pochválila sa Nika.
„Ale v tom je práve čaro dobrého chleba. Ľudské ruky sú silné a myseľ tiež. Ak miesite cesto rukami a zamiešavate doň i samé pekné myšlienky na blízkych, či želania, verte, že to bude tam. A všetci sa budú čudovať, prečo je ten chlieb taký dobrý.“
„Myslíte?“ zapochybovala Nika. „A ako dlho ho mám takto miesiť?“
„Tri razy po 20 minút cesto musí byť husté, ale zároveň i hladké až ligotavé a nesmie sa lepiť na ruky ani na vandlík alebo na dosku.“ Teda miesite 20 minút, potom dáte cesto kysnúť, zasa miesite a zasa ho necháte kysnúť a po treťom miesení ho necháte kysnúť už na pomúčenom plechu.“
„Aj tak sa mi asi rozpľacne pri pečení,“ nedôverčivo pokrútila hlavou Nika.

„Ja na to používam takú fintu,“ zatvárila sa tajomne Kira. „Cesto rozdelím na dva diely a dám ich piecť do hlbokých oválnych foriem z jenského skla, aké sa používajú na pečenie kuriatok. Tak chlieb musí chytiť dobrý tvar či chce, alebo nie. A či je veľmi vysoký alebo nízky, vždy lahodí oku, nosu i brušku. Chlieb sa pečie najprv pol hodinu prudko, potom pol hodinu mierne. A nezabudnite ho pred i po pečení potrieť vodou. Môže byť i trochu slaná.“
„To môžem skúsiť. Nádoby z jenského skla mám doma okrúhle, ale to je asi jedno.“
„Samozrejme, budú to milé okrúhle domáce bochníčky priamo od mamičky,“ zasmiala sa Kira.

„Hovorili ste, že pečiete chlieb na Vianoce?“
„Áno a už to bude taká naša nová tradícia. Raz som jednoducho v našom obchodíku nedostala ráno na Štedrý deň chlieb. Nie že by ho už nemali, ale dávali ho iba tým, čo ho mali objednaní, alebo tým, ktorých predavačky dobre poznali. Netušila som, že sa chlieb objednáva. Boli sme tam noví. Tak som chlieb nedostala. A doma sme nemali ani krajec. Hľadela som do naprataných košíkov kupujúcich s niekoľkými bochníkmi chleba a bola som presvedčená, že toľko chleba žiadna rodina nemôže cez sviatky zjesť pri hojnosti zákuskov a zemiakového šalátu. „Veď si vypýtajte tam vzadu,“ dobrosrdečne mi radil straší pán, ktorému z košíka vytŕčali dva veľké chleby. „Pre mňa nemajú. Nevadí, ja si upečiem,“ povedala som mu a on sa očividne zadivil. To by zrejme nikdy od dnešnej mladej gazdinky nečakal, že bude ráno na Štedrý deň piecť chlieb.

A tak som si namiesto chleba kúpila múku a droždie a chleba som upiekla. A keďže už bol vianočný čas, nekazila som si náladu prácou naviac, ale som do pečenia vložila veľa veľa lásky a pracovala som priam rituálne. Piekla som pri príjemnej hudbe vo skvostnej nálade a do cesta som vedome namiesila veľa dobrých prianí. Nakoniec som chlieb prežehnala a nožíkom som doň vkreslila kríž. Jeden chlieb sme si nechali a druhý sme zaniesli mojím rodičom na výmenu za pupáčiky a koláče, ktoré piekla moja mama. Deťom chlieb tak chutil, že sa ho nevedeli dojesť. Zákusky v hanbe zostali, kým bol chlieb. A tak odvtedy skoro ráno začínam Štedrý deň pečením chleba. S ostatnými prípravami si také starosti nerobím. O kapra sa od zabitia po nakorenenie a prípravu na pare postará syn a zemiakový šalát už nerobíme vôbec, pretože šošovica s hríbmi a slivkami, pupáčiky s makom, kapor a chlieb nám celkom stačia. A čaj samozrejme. Vždy si spolu vypijeme dobrý vianočný čaj. To je tiež naša nová vianočná tradícia.“

ĎALŠIA KAPITOLA