Späť

22. POMNÍK LÁSKY

Počet zobrazení: 1228

„Keď sme boli v Indii,“ vrátila sa v spomienkach i v súvislostiach Kira k svojej obľúbenej ceste, „chceli sme navštíviť legendárny Tádž Mahal. Obrovské biele mauzóleum, symbol Indie. Najkrajšiu stavbu sveta. Pomník lásky. Tak sa o ňom všade hovorí.“ „A boli ste tam?“ zahrali ohníčky záujmu v Nikiných očiach.„Keď sme boli v Indii,“ vrátila sa v spomienkach i v súvislostiach Kira k svojej obľúbenej ceste, „chceli sme navštíviť legendárny Tádž Mahal. Obrovské biele mauzóleum, symbol Indie. Najkrajšiu stavbu sveta. Pomník lásky. Tak sa o ňom všade hovorí.“

 

POMNÍK LÁSKY


„Keď sme boli v Indii,“ vrátila sa v spomienkach i v súvislostiach Kira k svojej obľúbenej ceste, „chceli sme navštíviť legendárny Tádž Mahal. Obrovské biele mauzóleum, symbol Indie. Najkrajšiu stavbu sveta. Pomník lásky. Tak sa o ňom všade hovorí.“
„A boli ste tam?“ zahrali ohníčky záujmu v Nikiných očiach.


„Skoro ráno sme nasadli na vlak do Agry. Tam sme si na stanici dojednali rikšu a najprv sme sa nechali zaviezť na breh posvätnej rieky Jamuny, pri ktorej podľa indických legiend šantil kedysi dávno i mladý Krišna a dívali sme sa z druhého brehu na siluetu nádhernej stavby. Tádž Mahal. Jeho odraz na vodnej hladine čerili kúpajúce sa vodné byvoly a čudné veľké vtáky. Bol to zvláštny pohľad. Veľká stavba zádumčivá ako ľudská duša. Týčila sa k nebu za veľkou kalnou riekou, plynúcou tadiaľto nepretržite od dávnych čias. Veľa sme o ňom počuli už predtým, ako sme ho uvideli na vlastné oči. Tádž Mahal. Je slávny nielen vďaka svojej dominantnosti a nevšednému stavebnému štýlu zmiešanému z prvkov rôznych kultúr a stavebných slohov do harmonického celku, ale najmä vďaka legende, ktorá sa k nemu viaže.“
„Porozprávate mi ju?“ poprosila Nika ako malé dieťa a hneď aj poslušne zjedla dva veľké zemiaky, s ktorými sa doteraz na tanieri iba hrala.


Kira sa usmiala: „Je to pamätník nevšednej romantickej lásky. Postavil ho v prvej polovici 17. storočia veľký mughalský vládca Šáhdžahán ako mauzóleum pre najmilovanejšiu zo svojich všetkých manžliek, ktorých mal vo svojom háreme tak asi sedemnásť. Jeho prvá žena nazývaná Mumtázmahal, čo znamená „Vyvolená paláca“ ktorú miloval nadovšetko, zomrela pri pôrode ich 14. dieťaťa. Dalo by sa povedať, že ju umiloval k smrti, veď bola skoro po celý svoj život tehotná. Keď ju stratil navždy, všetok svoj um, vkus a peniaze sústredil do prác na obrovskom monumente z bieleho mramoru vykladanom drahými kameňmi, do ktorého chcel uložiť jej pozostatky. Stavba bola nevídaná, veď už od svojich 16. rokov sa Šádžahán venoval umeniu a okrem iného staval paláce a pevnosti.

 

Aj pre seba chcel postaviť hneď oproti, na druhom brehu Jamuny, na mieste, z ktorého sme sa najprv dívali na belostné mauzóleum, svoju hrobku – čierny Tádž Mahal, z čierneho mramoru. Presnú kópiu mauzólea svojej milovanej ženy. Dodnes vidno v piesku základy. Kde chcel pochovať svoje ostatné manželky, o tom história mlčí. Svoju hrobku však nikdy nedokončil, pretože jeho osud nadobudol smutný spád.“
„Nepriateľské vojská z niektorej susednej krajiny, vtrhli na jeho územia a zosadili ho z trónu,“ tipla si Nika.
„Nie tak celkom. Z trónu ho zvrhol jeho vlastný syn a navyše ho zavrel do červenej pevnosti Red Fort, z ktorej sa oknom vsadeným do hrubých múrov díval po celý zvyšok života za mútne vody rieky Jamuny, na biely Tádž Mahal, do ktorého už živý nikdy nevkročil. Dnes leží po boku svojej ženy a svojím sarkofágom, ktorý tam bol doložený len dodatočne paradoxne ruší dokonalú symetriu tohto nádherného architektonického skvostu.“


„To ju naozaj tak miloval?“
„Aj ja som si pri pobyte v Indii často kládla túto otázku. A zdalo sa mi logickejšie, že postavil Tádž Mahal na vlastnú pamiatku, ako symbol svojej vlastnej moci a prestíže. Nechcelo sa mi veriť, že by neobmedzený panovník, vzdelaný a bohatý muž vládnúci nielen celej krajine, ale aj početnému háremu toľko peňazí a práce venoval pamiatke mŕtvej manželky. A všetky tie rečičky o romantickej láske som vnímala len ako pekné rozprávky tisíc a jednej noci. Naozaj som neverila tej sile citu, kým sme nezaplatili nepríjemne vysoké vstupné a nevstúpili spolu s húfmi vyobliekaných Indov do komplexu záhrad obklopujúcich legendárny a nádherný Tádž Mahal.“


„Takže sa vám páčil...“ zdvihla oči od nedojedeného obeda Nika.
„Áno. Napriek tvrdej realite sme okamžite začali pociťovať kúzlo, ktorému podľahlo už toľko ľudí pred nami. Slnko neľútostné pražilo, vzduch mal viac ako 42 ºC v tieni a rozpálený mramor bolestivo trýznil naše bosé chodidlá, na ktorých sa horúčavou tvorili bolestivé pľuzgiere. My sme však napriek začínajúcemu úpalu vnímali úžasnú jemnosť i presvedčivosť tejto neskutočnej stavby, ktorá akoby ani nebola z tohto sveta. Vošli sme dnu. Boli sme vďační za láskavý chlad a dívali sme sa okolo seba. Dav ľudí, ktorý sa sem vtlačil spolu s nami sa správal dosť hlučne. Indovia pokrikovali, rozprávali sa, hrmotali... Ale všetky hlasy a zvuky akoby stúpali vysoko pod mohutnú kopulu a dolu k sarkofágom padala len neidentifikovateľná rozmazaná melódia utkaná z ľudskej vravy, ktorá dodávala miestu na jeho posvätnosti a gumovala pôvodný hurhaj. Tento zvláštny zvukový jav bol natoľko sugestívny, že sme zostali dlho načúvať šumeniu jemného nebeského dažďa. A tam sme cítili, že skutočne stojíme uprostred pamätníka lásky. Že nech bola skutočnosť akokoľvek prozaická, podarilo sa do kameňa vpísať nehmatateľné slová vysokej harmónie a ľudského citu.“

 

„Keď sme boli v Indii,“ vrátila sa v spomienkach i v súvislostiach Kira k svojej obľúbenej ceste, „chceli sme navštíviť legendárny Tádž Mahal. Obrovské biele mauzóleum, symbol Indie. Najkrajšiu stavbu sveta. Pomník lásky. Tak sa o ňom všade hovorí.“ „A boli ste tam?“ zahrali ohníčky záujmu v Nikiných očiach.

 

ĎALŠIA KAPITOLA
 

Prihlásenie