21. SOBÁŠE Z ROZUMU

SOBÁŠE Z ROZUMU

„Indovia majú veľmi radi vodu. Všade, kde sa dalo, sa kúpalo mnoho ľudí. V riekach, v jazerách, v umelých nádržiach. Indovia sú veľmi čistotní. A svojím spôsobom veľmi dbajú aj na svoj zjav.“
„Ja som si myslela, že chodia skôr otrhaní.“
„Áno, ak ich k tomu núti chudoba. Ale aj tak nosia muži tmavé nohavice s pukmi, čisté košele, čo je v tom teple a spare priam umenie a sú vždy stopercentne oholení, ale najmä ostrihaní a dokonale očesaní. Holiči sú na každom kroku a aj majú čo robiť, keď toľkí muži chcú vyzerať k svetu. Špinaví chodia skutočne len úplní žobráci.“
„Aj tak si neviem predstaviť, že by som tam mala žiť,“ pokrčila nosom Nika a odhrnula si neposlušný prameň vlasov z čela. „Že by som si musela zobrať muža, ktorého mi vyberú rodičia. Musí to byť hrozné.“
„Aj mne sa to tak najprv javilo. A preto som sa na to priamo spýtala našich nových indických priateľov. Ak vás to zaujíma, porozprávam vám, ako to bolo.“
„Prečo nie, aspoň nám čas lepšie ujde, kým nám prinesú čosi pod zub. Aj tak tu nemám čo robiť,“ prikývla Nika. „A aspoň nemyslím na to, čo ma čaká zajtra,“ dodala.

„Tak, keď sme boli v Indii, zoznámili sme sa so sympatickými indickými obchodníkmi a každý deň sme k nim zašli na kus reči. Boli to Sikhovia. U nás v Európe počuť často o sikhských extrémistoch o ich boji za práva, za územie a za svoju spravodlivosť. Tak som si vždy myslela, že všetci Sikhovia musia byť drsní teroristi. Ale v skutočnosti je opak pravdou.
„Ak máš v Indii problémy, obráť sa na Sikha,“ čítala som kedysi v jednom cestopise. A ono to tak aj funguje. Sikhovia sú naozaj dobrosrdeční a neobyčajne veľkorysí. Poznať ich podľa toho, že každý z nich má od narodenia nestrihané vlasy a často aj fúzy stočené do praktických špirálok a na hlave nosí turban. Ak je ženatý. Slobodní muži a chlapci si vlasy stáčajú do tuhého drdolu a zakrývajú ho akýmsi malým šátočkom. A každý muž, samozrejme, má svoj nôž. K cudzincom sú Sikhovia veľmi ústretoví a bez problémov ich pozvú do svojich chrámov a svätýň, aj keď sa tam veriaci práve modlia. S pokrývkou hlavy a bez topánok, samozrejme. A nechcú od turistov ani vstupné. Dokonca aj topánky schovajú do úložne bezplatne. To sa napríklad o hinduistoch povedať nedá. Tí neveriacich do fungujúcich chrámov nepúšťajú vôbec. Zdajú sa im nečistí. Vchody často strážia muži s puškami. Raz som sa jedného snažila presvedčiť, že my by sme ho do našich kostolov pustili, ba že ho priam pozývame, ale nebolo mi to nič platné. Dnu sme sa nedostali.

Sikhovia nikdy nežobrú. A ani nezvyknú patriť do najnižšej kasty, pretože sú veľmi pracovití a zväčša sú obdarení skvelými vlohami pre obchod. Náš priateľ Rádžinder bol tiež obchodníkom. Mal na Hlavnom bazáre malý obchodík nabitý vonnými tyčinkami a rôznym orientálnym tovarom.
„Naša rodina obchoduje už dvesto rokov,“ vysvetľoval nám s úctivým úklonom a posunkom nám naznačil, aby sme si sadli na malé stolčeky a ponúkli sa fľašou studeného piva.
„Sikhovia nikdy nie sú chudobní,“ dodal hrdo. K Rádžinderovi si prisadol jeho starší brat Gurunder. Usmievavý mladý Kamel opierajúc sa o dvere vysvetľoval po telefóne kuchárovi zo slávnej reštaurácie Malhotra, aké pochúťky nám má poslať.

„Pekné mená, Rádžinder a Gurunder,“ povedala som.
„Áno, sú to slávne mená. Rádža, znamená kráľ. A Rádžinder, je ten, kto prišiel na svet, aby sa stal kráľom. Guru je veľký učiteľ a duchovný majster. Je správne, aby mal človek dobré a silné meno. Preto nám ich naša matka vybrala,“ ochotne ma poučoval Gurunder v súlade so svojím menom.
„Aj naše deti majú dobré mená,“ doplnil brata Rádžinder. „Moja najstaršia dcéra študuje, aby mohla byť učiteľkou. Je veľmi emancipovaná. Po ulici chodí v rifliach. Keď skončí školu, vyberiem jej manžela a vydá sa.“
„V Indii ešte stále rodičia vyberajú deťom manželov?“ naťukla som tému, ktorá ma tiež zaujímala.
„Áno, áno, samozrejme,“ prikyvovali svorne bratia.
„Aj vám rodičia vybrali manželky?“ spýtala som sa opatrne, lebo som si nebola istá, či táto otázka nie je priveľmi háklivá. Ale zdalo sa, že nie.
„Áno,“ prikývol Rádžinder. „Ale moja matka mi povedala, koho mi vybrala a spýtala sa ma, či súhlasím. Dievča pochádzalo až z ďalekého Bombaya. Páčilo sa mi a bol som rád. Brat bol starší, toho sa nepýtali. Ale tiež vedel, koho mu rodičia vybrali už vopred.“
„Zato Kamel videl svoju ženu po prvý raz naozaj až po svadbe,“ ukázal Gurunder prstom na mladého chlapca opretého o dvere. „A je s ňou šťastný.“
„Veľmi, veľmi šťastný,“ rozžiaril sa Kamel a pri spomienke na svoju mladú ženu sa usmieval od ucha k uchu.
„Po svatbe celkom rozkvitol, veď jeho meno, Kamel, znamená lotosový kvet,“ kýval Gurunder hlavou smerom k mladému Indovi, ktorý sa veselo smial. „Kamel nie je náš brat, ale akoby ním bol. Je nám blízky ako vlastná rodina.“
„Ale Kamel by bol určite šťastný s každou,“ pomyslela som si v duchu, pretože som už poznala jeho optimistickú a od prírody radostnú povahu.

„Ale, čo keby sa mužovi žena nepáčila,“ spýtala som sa.
„Bude sa mu páčiť, veď rodičia vyberú dobre,“ pokrútili bratia svorne hlavami.
„Ale môže sa stať, že sa mu predsa len nezapáči,“ nevzdávala som sa svojho európskeho pohľadu na svet.
„Zvykne si. Za rok si zvykne. Inú aj tak mať nebude. A je to takto správne. U nás v Indii sa mladí ľudia môžu zobrať až vtedy, keď má muž dobrú prácu a má kde bývať. Potom sa môže oženiť. Mladí manželia idú hneď po svadbe na dlhú svadobnú cestu na nejaké krásne a romantické miesto. My sme boli v prvom roku až na troch svadobných cestách,“ pochválil sa Rádžinder a z vyrezávanej skrinky vytiahol album s fotografiami svojej rodiny. Musela som uznať, že na obrázkoch zo svadobnej cesty sa obaja novomanželia tvárili viac než zaľúbene. Oči im horeli láskou i silným erotickým vzplanutím zároveň.
„Vaša žena je veľmi pekná,“ povedala som uznanlivo.
„Áno, stále je pekná. Je to veľmi dobrá žena,“ pokýval Rádžinder hlavou.
„Takže svojim deťom tiež vyberiete, s kým budú žiť celý život?“
„Áno, tak sa to v Indii robí.“
„Viem. A možno na tom niečo bude,“ prikývla som, nielen zo slušnosti. Stretla som sa s jeho dcérou už predtým a sama mi vtedy spomínala, že za pár rokov skončí školu a potom otec jej vyberie manžela. Snáď sa pri tom aj trochu červenala a rozžiarené oči prezrádzali ako veľmi sa už teší. A to možno pôjdu na svadobnú cestu do Európy!
„Videli ste film Titanic?“ pýtala sa ma. „Ja som ho videla aspoň 90-krát. Milujem filmy o láske. Už sa tak teším, keď sa vydám...“ šepkalo mi mladé dievča dôverne.“

ĎALŠIA KAPITOLA