Späť

18. KUKUČKA

Počet zobrazení: 1177

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, NitraDžaja, džaja déví mata namahá.“ I deti vedia byť také vďačné.

 

Spomenula si, ako pred rokmi vzala svojho maličkého syna na výlet do lesa. Šli sami dvaja po prvý raz celkom bez kočíka. Synček mal niečo vyše roka a celkom dobre už chodil. Kira ho k lesu niesla na rukách a cestou mu sľubovala, že budú počúvať kukať kukučky, ktoré poznal z rozprávok, aj keď to bolo v týchto miestach pomerne zriedkavé...

 

 

 

KUKUČKA


„Džaja, džaja déví mata namahá.“ I deti vedia byť také vďačné. Spomenula si, ako pred rokmi vzala svojho maličkého syna na výlet do lesa. Šli sami dvaja po prvý raz celkom bez kočíka. Synček mal niečo vyše roka a celkom dobre už chodil. Kira ho k lesu niesla na rukách a cestou mu sľubovala, že budú počúvať kukať kukučky, ktoré poznal z rozprávok, aj keď to bolo v týchto miestach pomerne zriedkavé. Rozprávala mu o stromoch i o vtáčikoch, ktorí v ich korunách hniezdia, o trávičkách i motýlikoch. A keď vošli do lesa, Kira položila chlapčeka na zem a obaja stíchli.

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, Nitra
„Počuješ, ako šumia stromy?“ vysvetľovala mu. „To ťa vítajú. Vravia: - Vitaj chlapček, vitaj v našom lese. Sme radi, že si sem prišiel.“ A Kirin synček sa v tepláčikoch nadutých od veľkých plienok a okopaných topánočkách rozbehol k prvému stromu a tuho ho malými ručičkami objal. Zdvihol svoje modré očká ku korune vysokého dubu a s rozviatymi páperkami plavých vláskov na hlavičke zavolal: „Ľúbim!“ Vráskavú kôru pohladil prštekami a rozbehol sa k ďalšiemu stromu rastúcemu vedľa chodníka tesne sa k nemu pritlačil a tiež ho vrúcne objal. „Ľúbim!“ vyznal sa do konárov a modrého neba nad nimi. „Ľúbim!“ behal od stromu ku stromu, dokedy vládal a bol šťastný, že ho les tak pekne prijal. A div sa svete, kdesi tam vysoko v korunách začala kukať kukučka, ktorú mu Kira sľubovala, hoci ju tu už roky nepočula. Kukučka kukala a kukala. Ozývala sa z lesa ešte i potom ako Kira unaveného spiaceho chlapčeka niesla naspäť domov do jeho bielej postieľky s modrou perinkou, aby si dosníval svoj detský sníček o láskavých stromoch, o kukučke a vtáčikoch v povetrí.


„Džaja, džaja déví mata namahá,“ zaspievala Kira naposledy. Melódia, vďaky, oslobodenia a harmónie doznela spolu so spomienkami a pocitom vďaky a pochopenia. Opäť bola v malej tmavej izbe indického hotela. Vedľa nej pokojne spal jej manžel a z chodby sa ozývalo chrapkanie domácich, ktorí trávili svoju noc na koberci pri schodišti hotela. Kira sa cítila svieža a oddýchnutá. Po bolestiach hlavy nezostala ani stopa. Rozpustili sa v tónoch starej indickej mantry. „Džaja, džaja déví mata namahá.“

 

ĎALŠIA KAPITOLA

Prihlásenie