Späť

17. O VĎAČNOSTI

Počet zobrazení: 2374

Kira zavrela oči a tíško zaspala. Potrebovala si ešte dobre oddýchnuť, kým pôjde domov a zapojí sa do zvyčajného rýchleho kolotoča všedných dní, ktorý ju tak neľútostne vyhodil sem, na skalnaté pobrežie bolestí, keď už nestíhala jeho rýchlemu tempu. A tam, kdesi hlboko v duši, sa zakorenil strach. Stará čínska medicína podmieňuje vznik jednotlivých ochorení práve psychickým stavom človeka, jeho myšlienkami a postojom k životu. A obličky podľa východných lekárov reagujú najmä na strach. Na čas, keď sa v duši náhle schladí. Kira si nemyslela o sebe, že by bola zrovna strachopudom, ale vzhľadom na fakt, že práve tento orgán bol jej najslabším ohnivkom, musela to prijať ako fakt a prehodnotiť, z čoho jej podvedomý strach pramení. Kira vždy, keď niekam prišla, s úctou a vďakou sa tíško v duchu zvítala s novým miestom, na ktoré vkročila. S pokorou poďakovala chrámom, horám, lúkam, jazerám i moriam, že ju prijali a prosila duchov týchto miest, aby ju chránili a dovolili jej bezpečne sa pohybovať v ich priestore.

 

Bola vďačná vzduchu, že nesie krídla lietadla i horským tunelom, že ľudí nechajú preniknúť do lona hory...

 

O VĎAČNOSTI


Kira vždy, keď niekam prišla, s úctou a vďakou sa tíško v duchu zvítala s novým miestom, na ktoré vkročila. S pokorou poďakovala chrámom, horám, lúkam, jazerám i moriam, že ju prijali a prosila duchov týchto miest, aby ju chránili a dovolili jej bezpečne sa pohybovať v ich priestore. Bola vďačná vzduchu, že nesie krídla lietadla i horským tunelom, že ľudí nechajú preniknúť do lona hory. Prosila vzdušných elfov o láskavé pochopenie i podzemných permoníkov o povolenie prejsť ich priestorom. Logika rozumu kritizovala toto absurdné počínanie, vnútorný hlas srdca však kontakt so silami prírody považoval za základný extrakt jednoty bytia. Ďakovala mostom, že preklenú veľké rieky i vodopádom zato, že padajúcimi vodami očisťujú priestor. Hladila stromy a s vďakou zachytávala ich jemnú odpoveď v tichom súznení dvoch bytostí tohto sveta. Kira už od detstva bola vďačná za to, že mohla žiť na tomto svete. Že jej bolo dané všetko, čo ju denne stretalo. To dobré, čo ju poláskalo i to ostatné, čo jej prinášalo poznanie a cestu k sile.

 

jarné slnko, ktoré mala tak rada. Pálivá bolesť v pravom boku sa neúprosne hlásila a horúčosť vnútri tela jej brala všetky sily a zahmlievala myseľ. Spomenula si aká bola vďačná, keď ju ako jednu z mála spomedzi mnohých uchádzačov prijali na univerzitu na štúdium biológie. A vôbec nevedela pochopiť svojich nových spolužiakov, ktorí neprestajne reptali na naťahaný a dlhý rozvrh prednášok a cvičení, ktorý začínal každý deň skoro ráno a končil v noci, pretože na každú prednášku sa museli električkami a autobusmi presúvať na rôzne pracoviská, či do rôznych budov prírodovedeckej fakulty roztrúsených po celom meste.

 

Nechápala, ako mohli pár dní po prijatí na vytúženú školu zabudnúť, čo všetko by boli obetovali, len zato, aby sa stali vyvolenými, ktorí mohli študovať svoj vytúžený odbor. Kira by bola chodila do školy hoci aj v noci, a bola by za to každý deň úprimne poďakovala. Veď už od dvanástich rokov bolo jej jediným životným cieľom vyštudovať tento fascinujúci vedný odbor, od ktorého si sľubovala úplné porozumenie prírodných zákonov i chodu celého vesmíru.

 

Už ako dieťa sa zúčastňovala biologických súťaží „Poznaj a chráň...“ Učila sa poznávať desiatky motýľov, chrobákov, vtákov a ďalších drobných živočíchov žijúcich v okolitej prírode. Denne drilovala ich latinské názvy, ktoré vďaka poctivému tréningu nezabudne snáď ani do konca života a v náučnom oddelení knižnice bola temer denným hosťom. Prečítala desiatky kníh, kým v nich našla odpovede na tých tridsať otázok, ktoré musela vedieť každý rok zodpovedať, aby postúpila do vyššieho kola súťaže. Kira bola vďačná i za to, že súťaže vyhrávala, pretože verila, že jej to pomôže dostať na gymnázium, ktoré bolo prvým stupňom na ceste k jej vytúženej vysokej škole.

 

Nakoniec jej úspechy neboli nič platné a na gymnázium sa musela prebojovať ako každý iný. Ani tu však v snahe o dosiahnutie svojho cieľa nepoľavila a dennodenne sa vnárala do tajomstiev života svrčkov poľných, ktoré spracovávala do biologickej olympiády. Hoci opäť žala vavríny víťazstiev a dosiahla štyri také skvelé umiestnenia, z ktorých jedno by po iné roky stačilo, aby sa na vytúženú školu dostala bez prijímacích skúšok, zrovna v tom roku, toto kritérium neuznali a Kira musela prejsť sitom výberu ako každý iný.

 

Ale bola tu. Stala sa právoplatnou študentkou prírodovedeckej fakulty. A teraz by mala čo i len raz zapochybovať? Nie, Kira bola vďačná. Veľmi vďačná za tú nádhernú cestu, ktorá ju medzi študentov biológie, medzi „hľadačov pravdy a absolútna“ priviedla. Prišla do cieľa svojej cesty, keď s vďakou prijímala červený diplom, cenu rektora univerzity i najkrajší titul na svete „Rerum naturalium doctor“ – doktor prírodných vied. Nemala pred sebou žiadny iný cieľ iba cítila, že cesta k pochopeniu prírodných zákonov teraz iba začína.

 

ĎALŠIA KAPITOLA
 

Predvoľby súkromia
Cookies používame na zlepšenie vašej návštevy tejto webovej stránky, analýzu jej výkonnosti a zhromažďovanie údajov o jej používaní. Na tento účel môžeme použiť nástroje a služby tretích strán a zhromaždené údaje sa môžu preniesť k partnerom v EÚ, USA alebo iných krajinách. Kliknutím na „Prijať všetky cookies“ vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním. Nižšie môžete nájsť podrobné informácie alebo upraviť svoje preferencie.

Zásady ochrany osobných údajov

Ukázať podrobnosti

Prihlásenie