15. SPOMIENKY NA PRVÚ NOC V INDII
Počet zobrazení: 2140
Kira sa zadívala na bielu nemocničnú stenu a zrazu mala pocit, akoby opäť sedela v mohutnom Boeingu 747. V obrovskom, pohodlnom lietadle, ktorým spolu s manželom zvyčajne lietali do Ázie. Dokonca v nej ožilo i to zvláštne vzrušenie, aké premklo jej dušu, keď z výšky 11 km pomaly klesali nadol.
Za sebou nechali tajomný Ammán i horiace vrtné veže v Perzskom zálive...
SPOMIENKY NA PRVÚ NOC V INDII
Kira sa zadívala na bielu nemocničnú stenu a zrazu mala pocit, akoby opäť sedela v mohutnom Boeingu 747. V obrovskom, pohodlnom lietadle, ktorým spolu s manželom zvyčajne lietali do Ázie. Dokonca v nej ožilo i to zvláštne vzrušenie, aké premklo jej dušu, keď z výšky 11 km pomaly klesali nadol. Za sebou nechali tajomný Ammán i horiace vrtné veže v Perzskom zálive a blížili sa k cieľu svojej cesty. V tme pod nimi sa zrazu rozsvietili tisícky svetiel indického Dillí. Vlastne boli prekvapení žiariacim veľkomestom. To more svetiel akosi k povesti chudobnej Indie vôbec nepasovalo.
Z lietadla vystúpili dve hodiny po polnoci. Nechceli čakať do rána na nevľúdnom letisku a tak sa vydali na vlastnú päsť hľadať hotel na Hlavný Bazár, najznámejšiu obchodnú štvrť Nového Dillí. Taxík ich vyložil pred tmavými budovami. Šofér vyložil ruksaky na chodník a zmizol v tme.
Kiri sa zmocnil strach. Pri jej nohách sa prehadzovali vyrušení spiaci chudáci, ktorí tento úsek chodníka považovali za svoju spálňu. Bolo veľmi sparno a vzduchom sa niesla pálčivá vôňa Indie. Zmes potu, odpadkov, vonných tyčiniek, korenín, výkalov posvätných kráv a ľudí. Všetkým tým tmavým postavám navôkol muselo byť nad slnko jasné, že cudzinci prišli rovno z letiska a stoja tu v tme s celou svojou batožinou a teda aj so slušným balíkom dolárov, ktoré by im vystačili na celý zvyšok ich skromného života.
Keď sa dobúchali a dozvonili do malého spiaceho hotela a zložili si veci v izbe s obrovským ventilátorom nad posteľami, ktorú museli zamykať hasprou a vlastným visiacim zámkom, smäd ich donútil ešte raz sa prejsť nočnými ulicami a nájsť stánok s vodou. Bolo ich tu napriek pokročilej nočnej dobe otvorených niekoľko. Zjednali cenu a popíjali chladnú vodu priamo z fliaš. Dobre im padla v nočnej spare. Už nemali strach z chudákov. Podvedome cítili nenásilnosť prostredia, do ktorého vstúpili.
Kiru však i tak behom pár minút rozbolela hlava. Mohol za to možno ten ťažký vzduch, sladkastý zápach, nové prostredie, či dlhá cesta lietadlom. Hlava ju nebolievala často. Zhruba tak raz za rok, za dva, sa čosi zablokovalo a potom jej zvieravá bolesť v mozgu vháňala slzy do očí. Tak i teraz tu, v Novom Dillí. Sedela na posteli opretá chrbtom o stenu a dívala sa na manžela, ktorý sa už uložil k spánku prikrytý plachtičkou v rozvírenom vzduchu pod krídlami veľkého ventilátora visiaceho nad posteľou. Spal už i celý hotel, možno okrem poslíčkov zložených na chodbe, ktorí im pred chvíľou otvárali dvere, keď sa vrátili s fľašami vody v rukách.
