Späť

12. MOTÝĽ

Počet zobrazení: 2596

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, NitraBolesti ustupovali, teplota klesala. Ruka, do ktorej prúdilo viacero infúzií denne opuchla a pálčivo bolela. Kira mala hadičku do žily zasunutú už niekoľko dní a telo sa začalo brániť. Po rannej infúzii ju musela sestrička vytiahnuť a lekár skonštatoval, že bola aj tak posledná a ďalej stačí užívať len tabletky....

 

MOTÝĽ


Bolesti ustupovali, teplota klesala. Ruka, do ktorej prúdilo viacero infúzií denne opuchla a pálčivo bolela. Kira mala hadičku do žily zasunutú už niekoľko dní a telo sa začalo brániť. Po rannej infúzii ju musela sestrička vytiahnuť a lekár skonštatoval, že bola aj tak posledná a ďalej stačí užívať len tabletky. Kira si vydýchla úľavou. Konečne už skončil ten večný boj s bublinkami vzduchu.


„Ná, vy ste to vyláli?“ Začula lamentovať zaskočenú blond Cigánku vo dverách kuchynky. „Já som vám to dala ohráť! Mamička je hladná!“ neskrývala svoje sklamanie nad počinom ošetrujúcej sestry, ktorá vyliala tanier s odloženou poživňou do vedra s odpadkami. Kira sa usmiala.
„Pri takej návštevnosti hladom určite neumrie,“ pomyslela si.


Opuchnutú ruku si natierala hojivou masťou a dívala sa von oknom. Na trávniku, pod Mamičkiným balkónom, sedel na tehle ryšavý, nakrátko ostrihaný mladý Cigán. V igelitovej taške držal futbalovú loptu a bez pohybu sa díval do zeme. Na druhej strane preskakovali vysoký nemocničný plot malí chlapci, pre ktorých bola nemocnica len veľkým dobrodružným ihriskom.


Pred oknom sa mihol malý biely motýlik s pomarančovými škvrnami na konci krídel. „Mlynárik žeruchový – Anthocharis cardamines – samček,“ blyslo Kire mysľou. Presne takto to vysypala profesorovi zoológie na terénoch, kde sa ako študenti učili poznávať a zatriediť všetko živé navôkol. Motýľov však poznala už od útleho detstva a stali sa jej veľkou láskou. Rovnako ako svrčky.
Na veľkej trávnatej lúke konča záhrady mala označené všetky diery svrčkov poľných a niekoľko rokov k nim denne chodila, aby spoznala, ako žijú. Spočiatku nevedela o nich nič, iba to, že v teplých májových podvečeroch sa nad lúkami rozlieha ich upokojujúce cvrlikanie s prísľubom teplých dní a skorého leta. Kira bola už ako dieťa húževnatá a tak sa jej neťažilo celé hodiny bez pohnutia sedieť na lúke, aby tých plachých tvorov nevyplašila a mohla vstúpiť do ich tajomného života.

 

vrátila celkom sama celé dva kroky od umývadla do postele. Sama si zapravila pyžamo a aj s chorou nohou, ktorú jej doteraz vždy museli vykladať, vhupla do postele a zakryla sa paplónom. Dokonca aj misu si vypýtala v správny čas. Sestričky užasli.Vždy si myslela, že svrčky behajú po lúke dínom - dánom, ale nebolo tomu tak. Nikdy neopúšťali svoju dieru, ktorú si celý život prehlbovali a rozširovali a vychádzali z nej iba koľko bolo nevyhnutné za potravou. Nepohrdli drobným hmyzom a ani stebielkami trávy. Z diery vždy cúvali von silnými zadnými nohami s červenými škvrnami napred, aby odplašili číhajúceho nepriateľa a v prípade potreby čo najrýchlejšie vbehli späť.

 

Najťažšie to mali v období zvliekania, keď museli celý svoj „vonkajší pancier“ nahradiť novým, väčším. Boli to dramatické momenty opakujúce sa na jar každý mesiac. V tých dňoch boli svrčky nepokojné a ako v tranze zostávali stáť pred svojimi príbytkami. Nafúkli sa a zvýšeným tlakom roztrhli svoju starú čiernu kožu, ktorá bola zároveň ich jedinou vonkajšou kostrou a pomaly ju zvliekli spolu s pevnými trubicami z vnútra hlavy. Boli celkom bezbranní, mäkkí a tak strašne nahí. Nafúknutí na dvojnásobný objem, zeleno - hnedí s odstávajúcimi krídelkami navonok iba čakali, kým im spevnie telo. Vo vnútri však bežala veľká dômyselná a dôkladná premena. Zrodil sa nový tvor, krajší, väčší, silnejší nanovo zreparovaný. Avšak ak ho niečo v týchto dôležitých momentoch vyrušilo, platil za to zmrzačením a častejšie smrťou. Možno i ľuďom by sem tam dobre padlo vymeniť svoje opotrebované časti tela. Omladnúť a spevnieť. A potom radostne sa celé večery oddávať nádhernej vírivej symfónii života. Ako svrčky.


Kira v zime chovala svrčkov i vo svojej izbe. Jej rodičia mali pre výskumné aktivity svojej dcéry vždy hlboké pochopenie. A tak im na veľkej kvetine uprostred obývačky bývala malá rosnička, ktorej celá rodina chytala muchy, v sklenenom akváriu nachádzali svoj dočasný domov jašteričky, modlivky, pakobylky indické, svrčky či húsenice. Kira si nepamätala, že by mama či tato niečo namietali, ani keď stovky drobných chrobáčikov, koníkov, bzdôch a iného hmyzu našli cestu von spod zle utesneného vrchnáčika malej chovnej stanice a rozbehli sa po celom byte za svetlom. Kira ich dlho zbierala zo záclon a závesov a púšťala zasa do záhrady na slobodu.


Najfascinujúcejším divadlom, ktoré sa jej detským očiam dostalo, bol zrod motýľov. Kira chovala v obrovskom pohári na okne húsenice Babôčky žihľavovej ohrýzajúce s veľkým apetítom listy pŕhlivej rastliny, podľa ktorej dostali aj svoje meno. Nosila im ich každý deň čerstvé, až kým sa na vetvičky nerozliezli, nezavesili sa dole hlavou a nezakuklili. Potom nastalo napäté obdobie očakávania. Kira sa dlho dívala aj na nehybné kukly pokojné, tiché a tajomné ako púčiky stromov počas zimy. Predstavovala si, čo sa v nich asi deje, keď sa v ich úplnej nehybnosti pretaví húsenica na krásneho motýľa.


A potom prišiel deň, keď nastal čas úplnej a dokonalej premeny. Povrch prvej kukly praskol a von sa z nej vyvliekol čudný mokrý tvor. Ťahal za sebou tykadlá i krídelká zhúžvané do malých kýptikov a liezol ďalej tak, aby mal dostatok priestoru i pokoja. Vyliezol z pohára, ktorý už dávno nebol zakrytý a zastal až na stolovom kalendári, do ktorého si Kira zapisovala všetky dôležité údaje o svojich pozorovaniach. Motýľ zhlboka dýchal, vháňal do seba vzduch, aby mu pomohol spevniť telo a rozprestrieť krídla. A potom sa zrazu ako veľký kvet rozvinul do plnej krásy. Nádhernými zamatovými krídlami bez najmenšej chybičky, ktoré sa ešte nikdy nevzniesli, hladil vzduch a jemnučko nimi mával. A keď sa cítil dosť silný, aby sa stalo to, o čom, kým bol húsenicou, nemal ani tušenia, spretrhal všetky dovtedy platné zákony, ktoré ho držali pri zemi a uctievajúc nový zákon vzniesol sa, zamával na pozdrav krídlami a slobodný vyletel otvoreným oknom. Kira sa znovu a znovu dívala na toto fascinujúce divadlo zrodu, kým všetky babôčky nevyleteli z okna jej izby do svojho motýlieho sveta.


Malá Kira mala rada motýle a zakladala si aj zbierku hmyzu. Nezdalo sa jej neprirodzené, že ulovený motýľ musí zomrieť skôr, ako ho vypreparuje. Zbierku budovala na vedeckých základoch tak, aby každý exemplár bol správne určený a označený presnou lokalitou a časom výskytu. Behala po lúkach s vlastnoručne vyrobenou skladacou sieťkou na motýle a tešila sa každému novému motýľu. Jej jedinou veľkou túžbou bolo, stať sa doktorkou prírodných vied. Vyštudovať biológiu a vedieť porozumieť zákonitostiam prírody, princípom bytia a živým tvorom navôkol. Všetko v prírode ju fascinovalo a poznanie života hmyzu bolo vstupnou bránou do tohto magického sveta.


Nezasväteným sa mohlo zdať paradoxné, že človek tak milujúci prírodu musí motýľa najprv usmrtiť, aby sa mohol kochať jeho krásou. Pre Kiru to bolo prirodzené ako natrhať kyticu kvetov, alebo ešte lepšie vysušiť ich na liečivý čaj, či založiť do herbáru. Jej srdce zostávalo čisté, vzťah k prírode harmonický. Zbierka hmyzu bola počiatkom objavovania vlastného hlbokého vzťahu k prírode nielen pre ňu, ale pre mnohých skvelých biológov.

vrátila celkom sama celé dva kroky od umývadla do postele. Sama si zapravila pyžamo a aj s chorou nohou, ktorú jej doteraz vždy museli vykladať, vhupla do postele a zakryla sa paplónom. Dokonca aj misu si vypýtala v správny čas. Sestričky užasli.
Kirine deti nezbierali motýle, pretože ich už ponad lúkami a rúbaniskami lietal len zlomok z toho, čo si Kira pamätala zo svojich detských čias. Letné farebné hmýrenie stoviek malinkých krídeliek nad kvietkami a trávičkami akosi ustalo. A tak jej deti našli záľubu v rybačke. Tatinko ich často brával so sebou na ryby a spolu tam vydržali celé dni sedieť na brehu a pozorovať plaváčiky na vodnej hladine. Ak niečo zabralo, bleskurýchle šibli prútmi a snažili sa svoj úlovok vytiahnuť na breh. Malé rybičky púšťali späť do vody a s tými veľkými sa prišli domov pochváliť. Deti už od útleho veku by sa boli uživili aj samé na pustom ostrove. Vedeli si rybu chytiť, zabiť, vyčistiť, okoreniť, opiecť a aj zjesť. Považovali to za samozrejmé a nepadali do mdlôb ako väčšina ich spolužiakov, keď mali čo len jedným očkom pozrieť ako sa premení vianočný kapor plávajúci vo vani na voňavé a chutné rezne. Kire sa zdalo, že je to správnejšie ako zalamovať rukami, histericky si zakrývať oči a nechať niekoho druhého urobiť tú prácu za seba a potom sa tváriť, že pochúťka na tanieri nikdy nebola živou bytosťou. Potom by sme naozaj nemohli nič jesť. Pred Kirinými očami ani vegetariánstvo neobstálo. Mala tak rada stromy, kvety, bylinky i klíčiace semienka a cítila v nich pulzujúci život, že by sa musela utápať nešťastím aj nad každou miskou šalátu.


Keď boli deti ešte celkom maličké Kira s nimi chodila na pieskovisko medzi panelákmi sídliska. A raz tam uvidela skupinku detí vo veku dva až štyri roky ako sa snažia udupať a utĺcť holuba so zlomeným krídlom, ktorý pred nimi splašene ustupoval. Kira zostala stáť v nemom úžase. Kde sa v tých malých srdiečkach zobrala tá strašná krvilačnosť, agresivita, neľútostnosť, chuť zničiť a zabiť. To vzrušenie z utrpenia. Sama to vo svojom vnútri nikdy nepocítila a ani si nevedela predstaviť, že by sa takto niekedy zachovali jej deti.
 

ĎALŠIA KAPITOLA

Prihlásenie