Späť

11. RÓMSKA MAMIČKA

Počet zobrazení: 1084

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, NitraSestrička pootvárala na ambulancii veľké okná dokorán a po chodbe rozprskovala voňavý sprej. „Strašný smrad tu po nich vždycky zostane,“ vysvetľovala pacientkám, čo na chodbe popíjali čaj.


Obličkové kamene sa vytvorili i jednej staršej, zrejme veľmi váženej Rómke, pretože s ňou prišlo do ordinácie zo desať ďalších súcitných členov rodiny. Volali ju „Mamička“...

 

RÓMSKA MAMIČKA


Sestrička pootvárala na ambulancii veľké okná dokorán a po chodbe rozprskovala voňavý sprej. „Strašný smrad tu po nich vždycky zostane,“ vysvetľovala pacientkám, čo na chodbe popíjali čaj.
Obličkové kamene sa vytvorili i jednej staršej, zrejme veľmi váženej Rómke, pretože s ňou prišlo do ordinácie zo desať ďalších súcitných členov rodiny. Volali ju „Mamička“. Svorne s ňou šli odovzdať moč na rozbor a tiež sa všetci vrátili, aby si vypočuli diagnózu. Napriek návštevným hodinám sedeli pri jej posteli až do noci, kým ich sestričky nezačali už s veľkým dôrazom vyháňať von.
„Velice pekne Vám ďakujeme, sestrička! Ďakujeme velice pekne! Dobrú noc!“ Lúčili sa poslední dvaja, zrejme najbližší Mamičkini príbuzní.


Ráno o pol šiestej ako budíček v kasárňach rozozvučalo sa oddelením naliehavé zvonenie odo dverí.
„Už sú tu!“ spľasli rukami sestričky.
A svoje „Nie ešte nemôžete, ešte nebola vizita,“ museli opakovať koldokola, pretože zvonček zvonil a zvonil. Zástupy príbuzných chceli vidieť svoju Mamičku. Naozaj obdivuhodná solidarita. Celý deň stáli pod oknami a snažili sa dostať až k posteli.


„Čo nepracujú, koľko chlapov tu celý deň stojí. Mali by im dať lopaty do ruky,“ kritizovali sestričky, ale napriek tomu podchvíľou behali dlhou chodbou k dverám, aby púšťali a zase vypúšťali prichádzajúcich bližších i vzdialenejších príbuzných. Keď to už naozaj nestíhali, sestričky „najbližšej rodine“ radšej požičali kľúče a Rómovia si otvárali dvere sami, za čo vyjadrovali sestričkám hlboké uznanie.
Pacientkám sa však rómska invázia málo páčila. Skoro celý deň sa po chodbách motali chlapi a nakúkali do izieb. Nebolo to veľmi príjemné. Predsa to len bolo ženské oddelenie a dalo sa tu vidieť všeličo. Kira si všimla mladého Cigána, ktorý spoza sklenených dverí so spadnutou sánkou civel na veľký holý zadok pacientky, ktorá len s plachtičkou pred telom po ceste zo sprchy zohnutá zberala svoje odpojené hadičky uprostred chodby.


Kira bývala pred pár rokmi na sídlisku oproti cigánskym vchodom, pred ktorými ani tráva nerástla. Teda tráva nerástla ani nikde inde, pretože na takéto úpravy na novom sídlisku bol vždy čas a neboli peniaze. Ale okolo cigánskych vchodov to malo naozaj púštny charakter. Kvôli smradu a neskutočnému množstvu odpadkov na nich zazerali všetci bieli susedia a chodili zásadne po chodníku na druhej strane cesty.


Raz sa však zjednala nečakaná náprava. Asi na nejaký vážny pokyn zhora Rómovia zorganizovali brigádu. Muži postávali v hlúčikoch, pofajčievali a ženy za hlasného pokrikovania vyzametali okolie vchodov a kontajnerov na smeti pred nimi tak vzorne, že navečer sa tam nepovaľoval ani papierik. O to viac udieral do očí neporiadok pred vchodmi bielych obyvateľov, ktorý predtým celkom zanikal.
Po uliciach celý deň behalo veľa rómskych detí. Boli zafúľané, strapaté, so soplíkmi pod noštekmi rovnako, ako ostatné malé deti na sídlisku, ktoré sa v prachu a v blate tiež ušpinili hneď, ako sa spustili na kolená alebo na zadoček. Kire bolo vždy ľúto malých rómskych detí, ktoré predavačky stále okrikovali naozaj nevyberaným spôsobom, aj keď držali v ruke zopár mincí a mali úprimnú snahu si niečo kúpiť.


Keď sa malé, možno trojročné rómske dievčatko hojdalo zavesené na reklamnej tyči v potravinách, zniesla sa naň spŕška hrubých nadávok a z obchodu ho jednoducho vyhostili. Každý deň sa na tú istú tyč vešali všetky malé deti bez rozdielu farby pleti, pretože bola poruke a pri dlhom státí v rade jednoducho lákala k pohybu. Aj Kirina dcérka sa na nej vždy rozhojdala, len čo vošli dnu. Hoci vďaka čiernym vláskom, zaplátaným tepláčikom po bratovi a okopaným topánočkám predavačky zvraštili tvár a zdvihli obočie, vidiac jej nezábudkovo modré oči, len sa na ňu usmiali a nechali ju tak. Kiri sa to zdalo nespravodlivé. Sama svoje deti viedla k tolerancii a rovnakému postoju ku všetkým ľuďom.
Raz sa im to dokonca vyplatilo. Keď bol Kirin syn prváčik, chytili ho cez prestávku väčší školáci s rukami za chrbtom tak, že sa nemohol brániť a vyzvali malého divokého rómskeho chlapca, aby ho zbil. Chlapec však pokrútil hlavou: “Nie, on mi nikdy nič zlé nepovedal,“ a chlapci ho museli s dlhým nosom pustiť.


Celkom najväčší dojem urobili Rómovia na Kiru tým, že sa jej dobrovoľne ponúkali pomôcť vyložiť, veľký detský kočík z autobusu. Kira vždy vystupovala až na konečnej, kde bieli chlapi vyskákali von ako blchy z kožucha, len čo zbadali, že kočík je ešte tam, až sa Kira musela nahlas smiať, keď videla ich strnulé pohľady a snahu zmiznúť kadeľahšie. Len Rómovia k nej pravidelne pristupovali a typicky hrubým hlasom sa núkali: „Poďte pani, ja Vám pomóžem.“ Za celé tie roky materskej dovolenky jej nikto z bielych pomoc ani raz neponúkol.


KBútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, Nitraira rozmýšľala o Rómoch i v Indii, pretože sa Indom veľmi podobali nielen farbou pleti a črtami tváre, ale aj spôsobom života. Z nohy na nohu, z ruky do úst. Najchudobnejší Indovia sa každý deň budili na papierových škatuliach rozprestretých na chodníku Hlavného Bazára v Novom Dillí. Škatule poskladali, čupli si niekde bokom, aby vykonali svoju veľkú potrebu s fľaškou vody v ruke, pretože toaletný papier tu používali iba turisti. Potom si zohnali niečo pod zub, poukladali jabĺčka alebo čosi iné na vozík a celý deň sa to pokúšali predávať striedajúc veľké obchodnícke nadšenie s dlhým pospávaním v tieni stromov. Málo sa starali o to, čo bude zajtra.


Kire to pripadalo, akoby kedysi dávno odišli odtiaľto predchodcovia našich Rómov doďaleka, ale zabudli si zobrať so sebou svojich bohov. Odišli bez náboženstva, bez vlastnej filozofie, bez tradícií. Možno preto sú takí stratení v dnešnom svete.

 

ĎALŠIA KAPITOLA
 

Prihlásenie