Späť

10. DIEVČA SO ŽLTO - ČERVENÝMI VLASMI

Počet zobrazení: 1067

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, NitraMladučké dievča na druhej strane Kirinej postele neúnavne vyťukávalo správy do svojho moderného mobilu stále častejšie a častejšie. Veď už mala ísť pomaly domov.
Kým ležala Kira v horúčkach, vnímala ju ako bezstarostnú osemnástku so žlto – červenými vlasmi. Sedávala na posteli vypĺňala ceruzkou krížovky nemocničných časopisov a potom ich zasa pedantne ...

 

DIEVČA SO ŽLTO - ČERVENÝMI VLASMI


Mladučké dievča na druhej strane Kirinej postele neúnavne vyťukávalo správy do svojho moderného mobilu stále častejšie a častejšie. Veď už mala ísť pomaly domov.


Kým ležala Kira v horúčkach, vnímala ju ako bezstarostnú osemnástku so žlto – červenými vlasmi. Sedávala na posteli vypĺňala ceruzkou krížovky nemocničných časopisov a potom ich zasa pedantne gumovala, aby dala možnosť zábavy aj ostatným pacientkám. Večer sedávala v spoločenskej chodbičke s maličkými stoličkami pre deti, ktoré tu, sem tam, tiež hľadali záchranu a dívala sa na televízor. Kira jej vlastne najprv trochu závidela, že jej asi ani nič nie je, kým ona sa utápala v horúčkach. Až potom si všimla hadičky vinúce sa spod nočnej košele k plastikovým váčkom na moč. Dievča sedávalo na posteli krásne vystreté a každý deň si robilo perfektný mejkap, bielilo si nechty a umývalo vlasy, aby bolo stále pekné. Raz za deň vyšlo na balkón zafajčiť si jednu cigaretku. Ako sa blížil čas odchodu, krášliace procedúry sa ešte zintenzívnili. Kire sa to zdalo dosť prehnané, kým jej s detskou nevinnosťou nerozpovedala svoj osud.


„Odkedy ma prijali na strednú, som v nemocnici každý rok,“ začala rozprávať s typicky maďarským prízvukom, ktorý bol Kire sympatický, pretože aj v nej kolovala po predkoch trocha maďarskej krvi, hoci sama sa po maďarsky hovoriť nikdy nenaučila.


„Najprv to bola chrbtica. To mám asi po dedkovi, aj on mal hrb. Pred dvomi rokmi si lekári všimli, že sa mi chrbtica začína bortiť. Museli mi rozrezať celý chrbát a vložiť tam dve kovové tyčky, aby ju držali vystretú. Preto sa ani nesmiem veľmi zohýnať. Ale má to aj výhody. Nemusím robiť v záhrade ako sestry,“ zasmiala sa. „Mám jazvu cez celý chrbát a ešte aj tadeto,“ ukázala si na pás. „Museli mi odbiť kúsok panvovej kosti, aby mi ho mohli vložiť sem hore. Na to tú kosť potrebovali. A tie jazvy, povedali, že sa to dnes dá už laserom vybieliť. Alebo nech si tam dám urobiť tetovanie. Ale mne to ani tak veľmi nevadí. Lepšie, ako keby som mala mať hrb, nie?“ A pokračovala: „Minulý rok som mala epileptický záchvat. A teraz zase tá oblička. Ale keď mi ju zoberú a druhá sa mi náhodou zapáli, čo spravím? Starká povedala, že ona mi dá svoju. No určite!“ Zasmiala sa znova.


Kira ju odrazu uvidela v inom svetle a zo srdca jej priala všetky tie šminky, krásne vlasy, moderné šaty, dobrých priateľov, čo jej podchvíľou posielali esemesky a naivne detský úsmev na tvári.
V deň odchodu z nemocnice sa dievča pripravovalo už od skorého rána. Všetko na ňom bolo tip top. Dokonca aj kožušinky na rukávoch svojho moderného jarného kabátika si vyčesalo hrebeňom. Do telefónu sa sladko usmievalo a vykladalo svojmu chlapcovi: „Prídeš v nedeľu? Ale to my ideme na hody k babke. Nie, nebudeme doma. Čože? Alebo, vieš čo? Poviem, že sa musím veľa učiť a zostanem doma. Čo? Dobre!“ zasmiala sa. „Budem doma celkom sama!“ zdôrazňovala a so sladkým „Ľúbim ťa!“ položila telefón.


Okolo deviatej prišiel pre dievča otec. „Mohol som prísť aj skôr, pravda! Aj tak som hore už od štvrtej. Teraz sa už ponáhľam do roboty. Tak poďme!,“ ukončoval krášlenie svojej najmladšej dcéry.
„Ešte musíme ísť tuto do obchodu a kúpiť farbu na vlasy,“ upresňovalo dievča.
„Nejdem ja už nikam.“
„A ešte potrebujem ospravedlnenku do školy až do piatku. Aby som sa mohla doma všetko doučiť.“
„Už si veľa vymeškala. Len pekne choď do školy,“ povedal otec hlasom zvyknutým redukovať rozmary svojich štyroch dcér.
„Ale ja by som si opísala úlohy, lebo je toho veľa. A ani na hody nepôjdem. Zostanem sama doma, aby som sa všetko pekne naučila,“ pripravovalo si dievča pôdu pod nohami. V hlase bolo cítiť vzrastajúce napätie a len s námahou skrývané nastupujúce koktanie, ktoré jasne naznačovalo, že bezstarostný tón len hrá.
„Ale najprv musíme kúpiť tú farbu na vlasy, lebo ich už mám celkom povyrastané.“
„Ja naozaj už musím ísť do roboty.“
„Ale ja - ozaj potrebujem do piatku - tri - farby a tu ich - majú – n-najlacnejšie!“ intervaly medzi slovami sa vďaka nervozite predlžovali.
„A na čo, keď na hody aj tak nejdeš?“ logicky zavŕšil rozhovor otec.
„A-aby s-som išla p-pekná d-do školy,“ siahlo dievča v pomykove po taške a vypochodovalo z izby skrývajúc rozpaky.
„A lekár sa chcel s tebou ešte rozprávať o tej obličke,“ dodalo.
 

Bútľavá vŕba - Čajovňa dobrých ľudí, Nitra

 

ĎALŠIA KAPITOLA

Prihlásenie